Samozrejme, že toto som si vymyslela. Je to pekný príbeh,ktorý sa mi páči práve dnes, keď po včerajšej viditeľnosti prší, prší husto,nemôžem ísť bosá do záhrady a zo zeme vytrhnúť fialovú cviklu. Ráno jemhrianky a vrecko čaju v hrnčeku zhorkne, len tak sedím v kuchyniza stolom a hoci cítim, že môžem prechladnúť, neoblečiem sa, neobujem sa,neurobím nič, čo by môj rozum chcel.
Pretože sa pozerám na dážď, na listy, ktoré sa prilepilina betón, pozerám si letáky zo supermarketov a napríklad viem, žev Nay majú rýchlovarnú kanvicu za 99 SK.-. Keby niekto chcel.
Včera som videla prvý tohtoročný gaštan. Leskol sa nachodníku a keď som to v tom aute povedala, M. sa spýtala, či mi mázastať. Nebolo treba, čo ma tam po peknom lesklom gaštane. Ten gaštan mámv hlave, zapamätala som si ho presne tak výrazne ako východ slnka nadnašou chatou v Alpách v roku 2006. Vtedy som niekedy ráno sedelav tej chate na balkóne zabalená v spacáku a triasla sa od zimy.A počula som z údolia vlak, zvonce kráv a niektorú z mojichsestier ako si v kúpeľni umýva vlasy.
Ten príbeh je pekný preto, lebo nie je dokončený. Počasniektorých dní si ho pri pití niečoho, čo je teplé a čo je v hrnčekurozpoviem inak, predĺžim ho, filmový príbeh, postava v pásikavom ide do obchodualebo do kníhkupectva, postava varí v hrnci karfiol, na stoličke priposteli zazvoní budík, alebo ochorie mačka a na veterinárnej klinike mačkepichnú nejakú injekciu.
Treba povedať, že ja mačky naozaj neznášam, ale keď siich vymyslím, tak na mňa pôsobia upokojujúco.
Dočítala som ružovú knihu a teraz mi chýba. Ženy a mužiz Toronta, opäť som sa priblížila ku Kanade, zatiaľ neviem, čo si mámo Kanade myslieť. Tak si plánujem cesty, keď, keď neviem čo a kedy,napríklad TombstoneTerritorial Park , napríklad Ostrov princa Eduarda, napríklad Halifax. Niekedysa vidím tam ďaleko, v Halifaxe alebo vo Whitehorse, vidím sa tams turistickými palicami, v plátených nohaviciach a so šedivými dlhýmivlasmi, akoby som bola dobrodružná žena na ceste, ktorá si takúto cestudopriala so šedivou hlavou, cestu po rokoch.
Ale zatiaľstále prší, celý deň prší a ja o tom len premýšľam, čítam novú knihu, varímparadajkovú polievku a po obede je poobedie, nový dážď, nové vlny vlahy. Večer vyjdemevon, pod dáždnikmi, s kuratami a kečupom v taške, jeme tie kuratátam, kde majú spiace dieťa, milé dieťa, tam, kde sa rozprávame, pijeme víno a rozsypemeoriešky. Dieťa sa nezobudí, dieťa spí s polootvorenými ústami. Vtedy sipoviem, že tieto dni, takéto tmavé večery sú veľmi obohacujúce. Je to ako šepkaťsi s niekým niečo potme pri ohni, nejaké malé sladké tajomstvá, ktoré vypĺňajú diery medzi veľkými udalosťami nášho života.
