Milý William, píšem mu, dnes som videla deväť sŕn a dvesto vtákov, nie, neviem ich pomenovať ako ty, určite ich ale bolo dvesto a spievali a prekrikovali sa a chceli mi ukázať svoje hniezda a svoje prvé tohtoročné deti, chceli mi ukázať, kde už kvitne podbeľ a v ktorom močiari nájdem žubrienky, lenže ja som utekala a naháňala svoje kilometre a nemala som čas vydať sa s nimi medzi konáre, ktoré by mi poškrabali tvár, ktoré by ma poznačili svojou divokosťou. William, som šťastná, som naozaj šťastná, je tu síce bolesť a bahno, ale ja nepičujem a nenadávam, nosím gumené čižmy a dni režem a trhám a hľadám v nich prekvapenia, ktoré mi vyrážajú dych.
Tak som našla Johna Ruskina, ktorý mi povedal, že moje fotografie mi berú zodpovednosť za videné, že keď nebudem dôsledná a pozorná, môžem stratiť schopnosť naozaj vidieť a tak prídem o veľa. Lebo odfotiť neznamená pochopiť priestor, lebo fotografovanie môže kaziť zrak. Nie, Anna, vravel mi vtedy Ruskin, fotografujú všetci, no všetci nevidia, spamätaj sa, dieťa, nemôžeš fotiť pre fotenie. Mimochodom, William, s Johnom Ruskinom by ste si určite rozumeli, bol fajn, je fajn, nosil dlhú bradu, učil ľudí kresliť a vyzeral ako pravoslávny mních z ostrova Valaam v ruskej Karélii.
Tak som sa zblížila so sovou, ktorá od nedele každý večer húka v stromoch na východ od okna mojej izby a nedá mi spať. Jej húkanie je melancholické a rozprávkové a chýba mi už len spln a postavy z mojej obľúbenej knižky Slávna päťka. Chýbajú mi svetre Juliana a Dicka, ich šortky, premokavé stany a batohy s jedlom z 50. rokov, chýbajú mi moje pocity pri čítaní jednotlivých častí Slávnej päťky na konci rokov deväťdesiatych. Vtedy sme cez leto oberali červené ríbezle, aj celý deň, vtedy sme nemysleli na náš výzor a nerozmýšľali sme, čo si obliecť, vtedy sme sa nebáli o budúcnosť a netrápila nás minulosť.
Dychvyrážajúcou bola aj otcova letmá informácia raz pri obede, šofér autobusu hovoril, že videl losa, spočiatku si myslel, že je to jeleň, ale nie, bol to los, ktorý sa vybral na dlhú cestu z poľských močarísk, prešiel cez Tatry a zrazu sa ocitol tu, blokuje cestu medzi dedinami a deti sú vtedy nalepené na oknách autobusu a s otvorenými ústami hľadia na to čudné zviera. No áno, s bázňou by som sa naň dívala aj ja a moja duša by šepkala, môj jeleň, ach, môj jelenček.
Keď sa z temných lesov vraciam po lúkach domov a na ceste nachádzam jednu mŕtvu lasicu a dve snežienky, chválim dielo Williama Wordswortha. Chválim ho aj vtedy, keď už kráčam po našej ulici a zdravím sa susedám, odpovedám na ich zvedavé otázky o mojich súrodencoch a o starej mame, a o ujovi, ktorý v týchto dňoch sadí pri svojej drevenici v lazoch nad Oravskou Lesnou ovocné kríky. Rozprávam sa s nimi a pozorujem ich zvráskavené tváre, potom otvorím poštovú schránku a tam vidím list od Františka Chudobu, ktorý mi píše:
Slečno Vlčková, "nevšímat si Wordsworthe je zrovna tolik jako zavírat dveře před vzácnym hostem, jenž...poví nám v pěti minutách hlubší věci a krásněji, nežli jiní nám řekli za celý svůj život...".
A ja spotená odomykám dvere domu a kričím áno, áno, áno.
