Tieto biele kvety, tieto margaréty sú ako tvoje očné bielka, ako mlieko bez peny, sleduj ich, ako sa hrajú na dôležité, ty si pri mori, kašleš, kašleš, až sem ťa počujem, je večer, plníš si šálku čajom, hej, na priedušky, pozeráš sa na vietor, pozeráš sa na hladinu, ukladáš sa do postele, miluješ teplo svojich obliečok, dožaduješ sa požehnania, som tu a som pri tebe, nemáš horúčku?
Sedeli sme takto v apríli a pozerali sa na mesto, do chrbtice nás kopal vietor, ničil mi účes, stala som sa hmyzom, vážkou s blanitými krídlami, drzou, sympatickou, ktorá lieta ponad močaristú pôdu a páči sa jej to. Pripadám si teraz prílišná a nerozumiem, čo to znamená. Neviem, či to má byť, akože vo mne, či sa radšej neschovám medzi trávu nad mestom, že by som si nakládla oheň, horela a ty by si ma prišiel uhasiť. Asi sa preháňam, povrchne a rýchlo, nechcem byť takýmto životom, vravíš mi, že nie som, áno, tak sa mi to páči, zatvor si okno, zatiahni závesy, odlož teplomer a počúvaj len vodu v kvapkách, lebo viem, že prehánky ťa uspávajú. Naprav si vankúš, máš ho nakrivo.
Zlaté polia, zelené vŕby, sneh, tvoja cukrová vata, na všetkých vrchoch, čo vidíš, som už bola. Nikdy ma nebudú nudiť, pravdaže. Ale ty spi, hryziem ti spánok, zaspávaj popri daždi, dýchaj ma, odkašli si mnou, páči sa mi praskot tvojich slov. Neúnavná hľadám svoju posteľ, pijem acidofilné mlieko, mliaskam jablkom, prechádzam sa časom, krajinami, šuchocem tvojou nocou, tvojim paplónom, sedím v pyžame na obloku, keď ty pravidelne dýchaš. Malujem molekulu, v ruke držím prachovku a prášim prach na moje studené nohy, som tvojim blúznením, útlym snom, svalnatou nehou, plachým žihadlom, útočiskom bez úvodzoviek. Nie som žoviálna, som mlčanlivým živlom, hojivým liečivom.
Mám dlhú životnosť. Spoznávame útroby, uvoľnenie, chceš utíchnuť a zakrútiť mi do vlasov uterák. Lámem sa, začínam hovoriť. Mám rada žĺtka, vždy som mala.
