Pri znovuzvolení v roku 2004 to bolo pre Putina 71% - typické pre výsledok v autoritárskom režime, pričom jeho piati "oponenti" získali medzi 0,75 a 14% hlasov. Keď sa jeho druhé volebné obdobie chýlilo ku koncu, všetci ruskí politici sa divili čo sa stane.
V decembri 2007 zorganizoval v priamom televíznom prenose míting s vodcami štyroch bábkových politických strán, ktorí spoločne vyhlásili, že za prezidenta v nasledujúcich voľbách chcú nominovať prvého námestníka predsedu vlády Dmitrija Medvedeva, ktorý bol na perfektne nacvičenom stretnutí akoby náhodou prítomný. Vo voľbách v marci 2008 získal viac než 70% hlasov, zatiaľ čo jeho traja "oponenti" mali od nula do sedemnásť percent. Okamžite po inaugurácii vymenoval Putina za predsedu vlády.
Popri 42-ročnom Medvedevovi vyzeral Putin vysoký a charizmatický. Nový prezident, na rozdiel od toho starého nepoužíval vulgárne vtipy. Vzdelaním bol právnik, pracoval na radnici v St. Peterburgu a nikdy neriadil žiadny tím, neviedol žiadnu organizáciu, už vôbec nie štát.
Už od začiatku v prezidentskej funkcii sa snažil vystupovať moderne. Oháňal sa iPhonom a jedným z prvých iPadov, pričom sa snažil dať svojmu slovnému prejavu moderného západného ducha. Inteligencia mu to zhltla aj s navijakom. Keď Medvedev vyzýval aktivistov za občianske práva, liberálnych politických analytikov a podobne zmýšľajúcich ľudí, aby sa pripojili k novovzniknutej prezidentskej rade, prišli a ochotne obetovali svoj čas, aby písali množstvá návrhov, ktoré evidentne neboli nikdy čítané. Keď sa novinári a opozičné médiá odvážili kritizovať nielen Putina, ale aj Medvedeva, šéfredaktori ich prácu zverejnili. Keď nový prezident povedal aktivistom z radov historikov, že konečne schváli dlho odkladaný plán na zriadenie celoštátneho múzea venovaného pamiatke obetí Stalinského teroru, historici všetko nechali a začali vypracovávať plány, navrhovať dokumenty, všetko preto, aby mu umožnili dekrét podpísať, nikdy to však neurobil. Trvalo ale robil jednu vec - prednášal prejavy, v ktorých sľúbil bojovať proti korupcii a modernizovať krajinu, no zatiaľ čo sa nič z toho nestalo, Michail Chodorkovský absolvoval druhý súdny proces vedený proti nemu a Sergej Magnitský zomrel vo väzení (ešte o ňom bude reč). Vladimír Putin zatiaľ nielen vybudoval svoj palác na pobreží Čierneho mora, ale fakticky aj riadil krajinu. Medvedevova úloha bola takmer výlučne ceremoniálna.
V prvom polroku po nástupe do funkcie predstavil návrh zmeny ruskej ústavy, ktorou sa mení dĺžka funkčného obdobia ruského prezidenta na šesť rokov. Plánom bolo zrejme od začiatku, aby Medvedev pokojne presedel svoje štyri roky v prezidentskej pracovni, okrem slávnostných prejavov nepodnikal nič a potom predal trón Putinovi na jeho ďalšie dve, tentoraz šesťročné obdobia.
Ten potom v roku 2010 reálne začal svoju predvolebnú kampaň k voľbám, ktoré sa mali konať o dva roky. V rozhovoroch s novinármi hral tvrdého chlapíka, používal silné slová, jeho tím pravidelne zverejňoval fotografie v štýle Voloďa hore bez, jazdiaci na koni, loviaci predtým omámeného tigra, potápajúci sa v Čiernom mori, z ktorého vytiahol dve vázy zo šiesteho storočia, umiestnené tam predtým archeológmi a podobne. Bola to kampaň typického diktátora, ktorý netoleruje žiadnu opozíciu ani kritiku.
Zraniteľnosť takto vybudovaného systému pochádzala z bezhraničnej nenásytnosti samotného Putina a jeho blízkeho okolia. Z neohraničenej túžby vlastniť to, čo právoplatne patrí iným, ktorá vytvárala stále väčší vnútorný tlak na režim. Každý rok sa Rusko skĺzavalo nižšie a nižšie na Indexe vnímania korupcie zostavovanom každoročne organizáciou Transparency International. V rebríčku za rok 2010 zverejnenom v roku 2011 sa Rusko dostalo na 154. miesto z celkových 178. V tom istom roku aktivisti za ľudské práva odhadovali, že celých 15% ruskej väzenskej populácie tvoria podnikatelia, ktorí boli strčení za mreže konkurentmi s dobrými stykmi v skorumpovanom ruskom súdnom systéme. (Písal som o tom nedávno).
V polovici roka 2010 získaval tridsaťštyri ročný právnik Alexej Navaľný denne desiatky tisíc čítaní na svojom blogu, kde kombinovaním informácií z rôznych vládnych stránok nachádzal a zverejňoval údaje o excesoch ruského byrokratického aparátu (ako napríklad mesto Krasnodar ponúkajúce 400 miliónov dolárov za vypracovanie technickej dokumentácie na plánované železničné priecestie, alebo Ministerstvo vnútra, ktoré kupovalo dve postele a dva nočné stolíky k nim, všetko pozlátené 24-karátovým zlatom). Poskytoval rozhovory významným, ruským aj zahraničným, novinám a časopisom. Druhého februára 2011 oznámil, že rozširuje svoju protikorupčnú kampaň a žiadal verejnosť o príspevky na ním vytváranú organizáciu. V priebehu jedného dňa sa mu nazbieralo okolo 30.000 dolárov, čo vtedy bol jeden milión rubľov. Historický rekord v rýchlosti online príspevkov na akýkoľvek účel v celom Rusku. Bolo jasné, že v Rusku existujú ľudia, ktorí túžia po zmene a sú ochotní ju aj financovať. Bolo tiež jasné, že osamelý jazdec, ako Navaľný, tú zmenu neprinesie, že iba niekto zvnútra môže systém nahlodať a nakoniec rozbiť.
Taký človek sa objavil v máji 2011. Bol ním vtedy druhý najbohatší Rus Michail Prochorov, ktorý oznámil, že vstupuje do politiky. Nebol to tak úplne jeho nápad. Prezident a predseda vlády ho požiadali, aby sa ujal vedenia a financovania pravicovo-liberálnej strany. Bol to pred ruskými voľbami osvedčený systém. V každom volebnom roku Kremeľ odsúhlasil jednu pravicovú a jednu ľavicovú stranu, ktorým sa dovolilo, popri Putinovom Jednotnom Rusku, zúčastniť takzvaných volieb. Skutočným politickým stranám, s ich vodcami a programami, zatiaľ bola zamietnutá registrácia do volieb s odvolaním sa na zákony a regulácie prijaté po roku 2000.
Takto bol Prochorov vybratý, aby sa stal vedúcim predstaviteľom nečinnej pravicovej politickej strany, ktorá by mala byť nakrátko prebudená zo spánku kvôli decembrovým parlamentným voľbám. Očakávalo sa, že bude hrať vopred napísanú úlohu, prednesie niekoľko vyhlásení od super boháča, ktoré zvýšia podporu človeka z ľudu Putina, po čom sa stiahne nabok, tak ako mal prikázané. Nikto však netušil, ako vážne zoberie svoju úlohu.
Vladislav Surkov, Putinov asistent, ktorý si za posledné roky vybudoval reputáciu toho, kto z pozadia hýbe kremeľskými bábkami, si začal Prochorova pozývať na takmer každodenné inštruktážne stretnutia. Politický "oponent" mu dával informácie o svojich politických aktivitách, Surkov mu potom radil čo a ako ďalej, koho zo strany prípadne vyhodiť. Prochorov tieto návrhy ignoroval a tlačil na to, o správnosti čoho bol sám presvedčený. Dialo sa tak až do 14. septembra 2011, keď mu znemožnili vstup na plánovaný zjazd jeho "vlastnej" politickej strany. Prístup bol znemožnený aj mnohým aktivistom, ktorých v priebehu posledných troch mesiacov naverboval. Výsledkom tejto šarády bolo, že úplne iná skupina ľudí zvolila úplne iné vedenie. Ktokoľvek mu stranu daroval, rozhodol sa vziať mu ju späť.
Prochorov zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej vyhlásil, že znemožnenie jeho prístupu na zjazd bolo nelegálne. Na ďalší deň zvolal alternatívny zjazd, na ktorom prisľúbil, že Surkov bude prepustený, že on sám bude bojovať, že o desať dní sa vráti s vypracovaným plánom politického boja. Katastrofálne sa prerátal. V dňoch, ktoré nasledovali po obidvoch zjazdoch dostal dostatočné množstvo odkazov s tým, čo sa stane jemu a jeho biznisu, ak sa nevzdá myšlienky stať sa politikom.
Nikdy so žiadnym plánom neprišiel a potichu, nenápadne zmizol z očí verejnosti.
Dvadsiateho štvrtého septembra 2011 Putinova strana Jednotné Rusko usporiadala svoj vlastný zjazd. Jeho účastníkov oslovil Dmitrij Medvedev:
"Verím, že je správne podporiť kandidatúru Vladimíra Vladimíroviča Putina za prezidenta". V hale začali burácať obrovské ovácie.
Návrat Ruska späť do čias ZSSR bol dokončený.
Pokračovanie Novinári pod drobnohľadom- taký ruský zvyk. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Masha Gessen - The Man Without a Face.
Mikhail Zygar - All the Kremlin´s Men.
Vladimir Putin rallies obedient crowd at party congress | Vladimir Putin | The Guardian
