Medzi rokmi 170 - 181 bol biskupom v sýrskej Antiochii, zomrel pravdepodobne v roku 183. Z odkazov na neho v dielach sv. Eusébia a sv. Hieronýma je zrejmé, že Teofilos bol plodným autorom kníh v rôznych žánroch. Dnes je známy pre jediné svoje dielo, ktoré sa zachovalo do súčasnosti. Je to obrana kresťanstva v troch zväzkoch s názvom „Autolykovi” adresovaná pohanskému priateľovi Autolykovi. Počas života však bol známy hlavne svojimi argumentmi proti kresťanským heretikom.
Pri vysvetľovaní kresťanstva Autolykovi Teofilos odhaľuje absurdity modloslužby, ako aj škandalóznu moralitu bohov tak, ako vystupujú v populárnych mýtoch. Dáva do kontrastu staré grécke mýty a dejiny obsiahnuté v Starom zákone. Na záver uvádza detailnú chronológiu, ktorá začína prvým človekom, Adamom, a pokračuje až do čias cisára Marka Aurélia, ktorý nedávno zomrel. Preto je toto Teofilovo dielo možné datovať cca do roku 180.
Koncom druhého storočia mal pojem „poznanie” (z gréckeho gnosis - γνωσις) medzi kresťanmi pošramotenú povesť kvôli jeho zneužívaniu gnostickými heretikmi.Herézy a iné úchylky raného kresťanstva. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk) Kresťanskí učitelia a pastori reagovali jedným z dvoch spôsobov. Ten prvý možno nazvať antiintelektuálny prístup, ktorý obľubovali polemici, ako napríklad Tertullian. Deklarovali, že Jeruzalem nemá nič spoločné s Aténami a viera nemá nič spoločné s poznaním. Neverili filozofii, pretože mali podozrenie, že ich privedie iba do problémov.
Druhým spôsobom, ktorý uprednostňoval aj sv. Klement z Alexandrie, bolo rozlišovanie. Gnóza heretikov bola odsúdeniahodná, avšak existovala aj gnóza, poznanie, ktorá mohla pripraviť myseľ na zjavenie. Klement napísal: „Grécka filozofia očisťuje dušu a pripravuje ju na prijatie viery, na ktorej pravde vybuduje poznanie”. Filozofia navyše poskytla kresťanom jazyk, pomocou ktorého mohli zreteľne vyjadriť svoje zložitejšie doktríny. Klement, ktorý viedol slávnu školu v Alexandrii, napísal mnohé teologické, duchovné a katechetické diela, ako aj mnohé diela filozofické a poéziu, ktoré ovplyvnili neskorších cirkevných otcov.
Klement bol jedným z tútorov geniálneho chlapca, ktorý sa volal Origenes.
Origenes, dieťa kresťanských rodičov, žil v rozmedzí rokov 185 - 254. Vzdelával sa doma a v už zmienenej slávnej škole v Alexandrii, kde získal komplexné klasické a kresťanské vzdelanie. Ako sedemnásťročný pri perzekúcii počas vlády cisára Septimia Severa prišiel o otca. Samotný Origenes sa zachránil iba vďaka tomu, že mu matka schovala všetko oblečenie, aby sa nemohol ísť ukázať úradom, ako to mal v úmysle. Spolu so zatknutím otca štát skonfiškoval celý rodinný majetok, a tak Origenes musel začať pracovať ako učiteľ, aby uživil matku a mladších súrodencov. Čoskoro pritiahol mnohých študentov a ako osemnásťročný sa stal riaditeľom školy v Alexandrii, čo vtedy bola najprestížnejšia kresťanská vzdelávacia inštitúcia na svete. Vynikal v mnohých akademických disciplínach, jeho najväčšou láskou však bolo Písmo, ktoré začal študovať slovo za slovom. Naučil sa pôvodné jazyky, v ktorých bolo napísané, a dal dokopy prvé kritické vydanie Biblie vrátane šiestich verzií v paralelných stĺpcoch. Študoval tiež filológiu, históriu, filozofiu a vtedajšiu fyziku. Svoje posledné roky strávil v takmer neustálom pohybe z miesta na miesto, čiastočne kvôli tomu, že bol po ňom ako po učiteľovi enormný dopyt, čiastočne kvôli tomu, že ho prenasledovali žiarliví klerici, ktorí ho obviňovali zo všetkých možných druhov priestupkov proti viere. Počas druhého prenasledovania za vlády cisára Decia bol zadržaný a kruto mučený. Zomrel ako martýr v roku 254.
V roku 1551 taliansky archeológ Pirro Ligorio v ruinách starého kostola objavil otlčenú mramorovú sochu. Zobrazovala nejakú úctyhodnú osobu sediacu v kresle, na sebe mala grécke pálium, aké kedysi nosievali filozofi a vedci. Bol sklamaný, keď na soche nebolo meno znázornenej osoby, na zahnutej časti kresla vzadu však našiel vyryté názvy kníh spolu s astronomickou tabuľkou na kalkuláciu dátumu Veľkej noci pre roky 217 až 333. Vtedajším vedcom netrvalo dlho, aby zistili, že tieto knihy a tabuľku začiatkom štvrtého storočia opisovali svätí Eusébius a Hieroným, pričom ich autorstvo pripísali dôležitej, ale tak trochu záhadnej postave predchádzajúceho storočia - Hippolytovi Rímskemu.
Aj keď je jeho dátum narodenia neznámy, podľa historických údajov bol učeníkom sv. Ireneja z Lyonu. Niektorí autori uvádzajú, že študoval aj v Alexandrii. Hieroným uvádza, že bol biskupom, ale nevie kde, iní ho uvádzajú ako rímskeho biskupa. „Liberiánsky katalóg”, uvádzajúci mená všetkých rímskych biskupov do roku 354, ho uvádza iba ako kňaza, nie biskupa. Jednoducho, v údajoch o ňom je chaos. Do značnej miery sa to podarilo usporiadať až po dalších dvoch objavoch - v rokoch 1740 a 1851.
Spomínal som už Justína Martýra a jeho obhajobu kresťanského učenia a obradov. Hippolytus urobil to isté o šesťdesiat rokov neskôr. V jeho diele „Apoštolská tradícia” možno nájsť detailné opisy eucharistickej modlitby a obradov, vysvätenia biskupa, obradov krstu a birmovania. Koncom 19. storočia najlepší vedci zaoberajúci sa obdobím Otcov prišli k presvedčeniu, že Hippolyt sa podieľal na vypracovaní takzvaného „Muratoriho kánonu”, dokumentu, ktorý je dodnes považovaný za najstarší pokus o zostavenie zoznamu biblických kníh. Hippolytus zomrel v roku 235 vo vyhnanstve na Sardínii.
Vysoko vzdelaný a pravdepodobne najuznávanejší právnik v Rímskom impériu Tertullián (cca 155 - cca 222) pripisoval bohatej antickej kultúre iba zanedbateľný význam pri šírení a obrane evanjelia. Jeho štýl bol výbušný a konfrontačný. Inšpirovaný odvahou kresťanských mučeníkov konvertoval na vieru, keď už mal niečo po tridsiatke. Aj vtedy sa jeho sláva ako právnika šírila ďaleko za jeho domovinu, ktorou bola severná Afrika. Bol to on, kto ako prvý použil latinské slovo Trinitas (Trojica) na opis Boha. Problémy nastali, keď sa medzi svojimi ľuďmi stretol s nevernosťou, apostázou, zbabelstvom, vlažnosťou a nemorálnosťou. Stále viac a viac útočil na tých, ktorí sa nazývali kresťanmi, ale upadali do smrteľného hriechu. Volajúc po čistejšej Cirkvi sa dostal pod vplyv heretika Montana. Herézy a iné úchylky raného kresťanstva. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk) Pripojil sa k jeho sekte, no po čase aj tú považoval za neuspokojivú. Založil teda vlastnú sektu - tertullianistov, ktorí existovali cca do doby sv. Augustína (prelom 4. a 5. storočia). Zomrel v roku 222 odlúčený od Cirkvi, ktorú celé roky vášnivo budoval.
Mala by Cirkev privítať späť do náručia svoje márnotratné deti znova a znova? Koľkokrát? Existuje limit na milosrdenstvo, ktoré by mala Cirkev v mene Ježiša Krista prejavovať? Pre severoafrických kresťanov druhého a tretieho storočia to boli zásadné otázky. Podľa toho, ako na ne jednotlivec odpovedal, zaradilo ho to buď do radov Katolíckej cirkvi, alebo do radov jednej z mnohých schizmatických siekt. Mnohé z nich učili, že kresťania, ktorí spáchali smrteľný hriech, by nemali byť prijatí späť, aj keby oľutovali a kajali sa. Prenasledovanie počas cisárov Decia a Valeriána túto záležitosť doviedlo do kritického stavu. Niektorí kresťania neboli schopní alebo nechceli vydržať mučenie, alebo čo i len hrozbu mučenia. Poddali sa rímskemu nátlaku, vyhlásili, že odmietajú svoju vieru a obetovali rímskym bohom. Nazývali ich odpadlíkmi. Väčšina z nich čoskoro oľutovala, hlavne keď videli tých, ktorí vydržali mučenie až do smrti. Kresťania boli rozdelení, pokiaľ ide o možnosť návratu odpadlíkov späť do ich komunity, aj keby oľutovali a kajali sa. Sv. Cyprián (cca 200 - 258) ako biskup Kartága bol pripravený prijať každého kresťana, ktorý bol ochotný vyznať svoje hriechy a konať pokánie. Narodil sa do bohatej pohanskej rodiny, stal sa úspešným právnikom a po tom, čo prijal kresťanstvo, rozdal celý svoj majetok chudobným. V rýchlom slede bol vysvätený za kňaza, neskôr v roku 248 bol ľuďmi zvolený za biskupa. V ranej Cirkvi bolo totiž zvykom, že keď zomrel biskup, miestni obyvatelia alebo kňazi zvolili jeho nástupcu. Keď cisár Decius v roku 250 vydal dekrét o prenasledovaní kresťanov, Cyprián ušiel, čo mu niektorí jeho kňazi neskôr horko vyčítali. Po skončení prenasledovania, ktoré si vyžiadalo život „pápeža” Fabiána, Cirkev v Ríme vyzvala Cypriána, aby sa zodpovedal za svoje skutky. Poslušne odpovedal, poslal im tam kópie všetkých pastoračných listov, ktoré napísal počas doby, keď sa ukrýval. Neskôr sa s veľkým úsilím snažil o obnovenie jednoty cirkvi v Kartágu, ktorá bola rozdelená podozreniami a obvineniami zo zrady. Do toho prišli ešte rôzne heretické sekty a neochota tých, ktorí vydržali mučenie, odpustiť tým, ktorí odpadli. Napísal veľké množstvo spisov a listov, snažiac sa urovnať spory, konvertovať heretikov a svojou miernosťou mnohých získal na svoju stranu. Veľkou chválou ho zahrnuli aj pohania, pretože počas devastujúcej epidémie v roku 251 vyzýval svojich veriacich, aby pomáhali a slúžili kresťanom aj pohanom. V roku 257 prišlo prenasledovanie za vlády cisára Valeriána, počas ktorého bol Cyprián už uprostred pomerne intenzívneho sporu s „pápežom” Štefanom. O rok už na tom spore nezáležalo. Štefan bol popravený a Cyprián vo vyhnanstve. V roku 258 bol neďaleko Kartága popravený.
Pokračovanie Cirkevní otcovia, tretia časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Mike Aquilina - The Fathers of the Church.
Rod Bennett - Four Witnesses. The Early Church in Her Own Words.
