Presne takúto úlohu zohral ďalší z cirkevných otcov - Eusébius z Cézarey (cca 263 - 340). Jeho najslávnejším dielom sú „Cirkevné dejiny”. Svoje vzdelanie získal najprv v Caesarei v Palestíne (Caesarea Maritima), kde ho učil sv. Pamfilos, žiak Origena a neskorší martýr. Samotný Eusébius bol prenasledovaný a nakoniec zatknutý za svoju vieru počas jednej z posledných vĺn prenasledovania kresťanov. V tom istom roku, ako cisár Konštantín vyhlásil pre kresťanov trvalý mier, cirkev v Cézarei zvolila Eusébia za svojho biskupa. Eusébius o Konštantínovi hovoril ako o „našom Bohom vyvolenom cisárovi”, ktorý „napodobňovaním samotného Boha riadi svetové záležitosti.” Svojimi „Cirkevnými dejinami” dokázal vyprodukovať objemné a vyčerpávajúce dejiny prvotnej Cirkvi. Zachoval v nich tisícky textov, ktoré by inak boli úplne stratené. V nasledujúcom období sa angažoval v probléme s heretikom Ariom, aktívne vystupoval na prvom nicejskom koncile, nakoniec bol nútený ustúpiť pred návrhmi sv. Atanáza, ktoré koncil odsúhlasil. Musel, pretože ich odsúhlasil cisár Konštantín. V nasledujúcich rokoch Atanáza aktívne prenasledoval, hral dokonca rozhodujúcu úlohu na synode v meste Tyrus v roku 335, kde bol Atanáz exkomunikovaný. (Pozn.: o tejto téme, teda o arianizme a udalostiach spojených s nicejským koncilom, budem písať viac o niečo neskôr).
O „cirkevných otcoch” je možné zistiť veľa podľa toho, koľko a akých nepriateľov si narobili. Počas veľkej väčšiny svojho života bol sv. Atanáz široko-ďaleko známy ako odhodlaný odporca arciheretika Aria. Kvôli tejto jeho opozícii bol päťkrát vo vyhnanstve, šesť rokov sa skrýval medzi mníchmi v egyptskej púšti, bol ostro kritizovaný biskupmi aj cisármi a stal sa neustálym terčom rôznych nájomných vrahov, našťastie neúspešných. Po smrti alexandrijského biskupa Alexandra v roku 327 bol sv. Atanáz zvolený za jeho nástupcu. S tým, ako počas štvrtého storočia prichádzali a odchádzali cisári a s nimi stúpala alebo klesala moc ariánov, s opačnou polaritou klesala a stúpala životná púť sv. Atanáza. Po mnohých rokoch v boji a na úteku bol nakoniec znovuuvedený do biskupského úradu v roku 366 a posledných sedem rokov života strávil v pokoji, zastávajúc túto funkciu v Alexandrii.
Sv. Bazil Veľký (329 - 379) pochádzal z dobrého kresťanského rodu. Narodil sa v Cézarei v Kapadócii (dnes časť Turecka) ako vnuk martýra. Obaja jeho rodičia sú považovaní za svätých, takisto ako aj jeho stará mama a traja súrodenci, z ktorých najvýznamnejším je sv. Gregor z Nyssy. Potom, čo od svojej babky a otca získal vynikajúce klasické vzdelanie, vyššie štúdiá absolvoval v Cézarei, Konštantínopole a v Aténach. V posledne menovanom meste študoval po boku sv. Gregora Naziánskeho, priateľa z detstva. Odtiaľ sa vrátil domov vyučovať rétoriku. Začal do hĺbky študovať Sväté písmo a po čase v sebe odhalil túžbu po kláštornom živote. Začal navštevovať kláštory v Palestíne, Sýrii a Egypte, nikde sa však necítil doma. Istý čas potom žil ako pustovník pri rieke Iris v Ponte, netrvalo to však dlho. Rýchlo si získal reputáciu pre svoju svätosť, múdrosť a schopnosť učiť. Začali k nemu prichádzať mnohí kresťania z Pontu so žiadosťami o radu. Niektorí ostali ako jeho žiaci a onedlho Bazil zistil, že založil kláštor. Hneď nato, zostavil "Rehoľu", teda písomné pravidlá pre život mníšskych komunít. Tieto pravidlá sa pod jeho menom v kláštoroch východných cirkví používajú dodnes. V roku 370 sa sv. Bazil stal biskupom v Cézarei a hneď sa pustil do zakladania nemocníc, chudobincov a ubytovní. Energicky kázal a učil proti ariánom, dokonca tak, že k nemu cisár vyslal osobitnú misiu s cieľom presvedčiť ho, aby prestal. Nepodarilo sa, cisár ustúpil a sv. Bazil mal pokoj. Podľa toho, čo sa o ňom písalo ku koncu života, to vyzerá tak, že sa vo funkcii upracoval na smrť.
Sv. Gregor Naziánsky (330 - 390) bol vynikajúci básnik a rečník, biskup cisárskeho mesta, no nerád sa „vyhrieval na výslní”. Narodil sa do aristokratickej rodiny. Jeho otec bol biskup, tiež s menom Gregor (vo východnej Cirkvi boli už vtedy ženatí kňazi bežní, v západnej časti, vtedy aj teraz, bol normou celibát). Ako chlapec sa skamarátil s Bazilom, s ktorým neskôr študoval rétoriku najprv v Caesarei Pontskej, neskôr v Aténach. Tam sa Gregor stal spolužiakom budúceho cisára Juliána, ktorý bol vtedy kresťanom, neskôr však viedol neúspešnú snahu o znovunastolenie pohanstva v cisárstve. Proti svojej vôli a na nátlak otca bol menovaný biskupom, nikdy sa však neujal svojho malého biskupstva. Po otcovej smrti sa utiahol do kláštora. Bol však odvolaný späť, aby pomohol problémovej ortodoxnej cirkevnej menšine v Konštantínopole. Mesto, jeho biskupi a farnosti boli v zajatí arianizmu. Gregorove nadšené kázania po čase postavili mesto opäť na solídnu doktrinálnu základňu včas na korunováciu ortodoxného cisára Teodózia v roku 380. Sv. Gregor nemal žalúdok na palácovú politiku, preto, znechutený machináciami iných biskupov, rezignoval po iba dvoch rokoch v hlavnom meste. Vrátil sa do Nazianzu (dnes Turecko), aby dozeral na tamojšiu cirkev. O dva roky odišiel na odpočinok na rodinný statok, aby písal a modlil sa. Tam aj okolo roku 390 zomrel.
Z troch takzvaných Kapadóckych otcov Gregor Naziánsky zvyčajne vychádza ako „snívajúci rojko”, Bazil ako „muž činu” a sv. Gregor z Nyssy (330 - 395) ako „mysliteľ”. Bol zďaleka najviac špekulatívnym a systematickým teológom zo všetkých troch. Spočiatku ho vyučoval jeho brat Bazil a sestra Makrína, neskôr, ešte v mladom veku, bol prijatý ako lektor v miestnej cirkvi. Nevydržal tam však dlho. Oženil sa a začal zarábať vyučovaním rétoriky. Túto prácu považoval za príliš depresívnu, lamentujúc nad apatiou a ignorantstvom svojich žiakov. Keď sa s tým zveril svojmu priateľovi Gregorovi Naziánskemu, ten ho presvedčil o radosti náboženského života. Keď jeho manželka zomrela ešte ako mladá, Gregor vstúpil do kláštora svojho brata Bazila v Ponte. Po čase ho Bazil vysvätil najprv za kňaza a neskôr za biskupa, pričom mu zveril úrad v dnes zaniknutom meste Nyssa v Kapadócii. Diecéze dominovali ariáni, ktorí mu hneď na začiatku dali vedieť, že ho nemajú radi a nechcú ho tam. Situáciu mu skomplikoval aj absolútny nedostatok administratívnych schopností, a keď ho jeho kňazi obžalovali zo vzniknutých finančných problémov, v roku 376 bol z funkcie odvolaný. Vrátil sa tam o dva roky neskôr, pričom vynikal v cirkevnej práci. Zohral kľúčovú úlohu na druhom koncile v Konštantínopole v roku 381, kde boli potvrdené protiariánske dekréty koncilu z Nicey. Gregor sa však stal známym viac kvôli svojmu mysleniu než kvôli skutkom. Dômyselne splietol dokopy učenie Platóna a Origena, čoho výsledkom boli hlboké diela systematickej a mystickej teológie. Písal biblické komentáre, manuály pre apologetiku a početné pastorálne listy. V dekádach po jeho smrti v roku 395 mala jeho doktrína hlboký vplyv na teológiu vo východných cirkvách.
Sv. Ambróz Milánsky (340 - 397) stelesňoval prístup západnej časti Cirkvi voči štátu. Tým, že urobil striktný rozdiel medzi tým, čo je cisárovo a čo je Božie, trval na autonómii Cirkvi v posvätných záležitostiach. V prípadoch sv. Cyrila a sv. Atanáza cisári východnej časti ríše tvrdili, že majú právo dosadzovať a odvolávať biskupov, čo biskupi v tichosti prijali. Podľa sv. Ambróza v západnej časti to tak nemalo byť. Tento rozdiel poukazuje na narastajúce kultúrne rozdiely medzi dvoma časťami impéria a medzi tamojšími cirkvami. Ambróz - vynikajúci, bohatý a z aristokratickej rodiny - bol vo svojich tridsiatich rokoch cisárom menovaný za guvernéra svojej provincie. Bolo to počas vrcholenia ariánskej kontroverzie a ako guvernér bol Ambróz zatiahnutý priamo do jej stredu. Keď v roku 374 zomrel milánsky biskup, hádky o tom, kto bude jeho nástupcom, hrozili, že sa vymknú spod kontroly. Ambróz, ktorý síce bol veriaci kresťan, ale ešte nepokrstený, odišiel do katedrály, aby upokojil davy. Podarilo sa mu to až tak dobre, že nečakaným zvratom udalostí bol jednohlasne zvolený za biskupa, získajúc hlasy ariánov aj katolíkov. Ambróz bol dosť pri zdravom rozume, aby túto česť odmietol, cisár Valentinián I. však menovanie potvrdil, čím Ambróza prinútil k súhlasu. V priebehu týždňa bol pokrstený, vysvätený za kňaza a menovaný biskupom. Vzdal sa celého svojho majetku, nechal si iba toľko, aby bolo dosť na podporu jeho sestry, ktorá bola mníškou. Potom začal študovať teológiu s rovnakým zápalom ako kedysi právo. Bol prvým cirkevným činiteľom, ktorý nabádal na spievanie hymnusov kongregáciou v kostole, sám skladal jednoduché hymny a adaptoval niektoré časti východnej liturgie na použitie v latinských kostoloch.
Jeho životným úspechom však pravdepodobne bolo to, že použitím filozofie a logiky antických gréckych mysliteľov presvedčil jedného nezbedného mladého muža, tak trochu zvrhlíka, aby sa dal pokrstiť ako kresťan. Tým mladíkom bol tvrdohlavý budúci svätý Augustín z Hippo, asi najvýznamnejší kresťanský mysliteľ prvého tisícročia.
P.S.: Cirkevným otcom dám na chvíľu pokoj, vrátim sa k nim až po nejakom čase.
Pokračovanie Matky cirkvi, prvá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Mike Aquilina - The Fathers of the Church.
Rod Bennett - Four More Witnesses in the Early Church.
