Bolo prečítané 31. mája 1934 na Vyznávačskej synode Nemeckej evanjelickej cirkvi v reformovanom kostole v Barmene. Podpísalo ho 139 delegátov z 25 krajinských a provinčných evanjelických cirkví. Táto synoda odvážne uprela legitimitu vtedajšiemu vedeniu cirkvi a vyhlásila sa za legálne vedenie Nemeckej evanjelickej cirkvi. Bol to začiatok Vyznávačskej cirkvi v Nemecku. Vyhlásenie sa obracalo proti ohrozeniu teologických základov Nemeckej evanjelickej cirkvi, ktoré predstavovali tzv. "Nemeckí kresťania", (Deutsche Christen). Tí presadzovali politiku stotožnenia sa s cieľmi nacistického štátu, získavali značnú moc v cirkvi a infiltrovali do nej učenie vychádzajúce z ideológie nacionálneho socializmu. Barmenské teologické vyhlásenie obsahovalo 6 téz, z ktorých piata hovorí, že:
"Štát nemôže byť totálnym "poriadkom života", ktorému by sa bolo treba slepo podriadiť, ale je postavený a ohraničený Božím poverením, aby sa staral o zákony a pokoj. Cirkev nie je orgánom štátu, ale má štát upomínať na Božie kráľovstvo, prikázanie a spravodlivosť, a tým na zodpovednosť vládnucich aj tých, ktorým sa vládne."
Po vysokom volebnom víťazstve "nemeckých kresťanov" v cirkevných voľbách 23. júla 1933, ktorým sa odštartovalo odcudzenie cirkvi, vytvorila opozícia pod vedením Martina Niemöllera a Dietricha Bonhoeffera "Núdzový zväz farárov". Obrátili sa proti štátnemu zasahovaniu do cirkvi, zvlášť proti prepusteniu neárijských kňazov na základe čiastočne zavedených árijských zákonov.
Pár dní po plebiscite o pripojení Rakúska k Nemeckej ríši nacionálno socialistický režim začal útok na Katolícku cirkev. Cirkevný majetok bol zabavený, vyučovanie náboženstva sa bojkotovalo, kňazi boli vyhostení z jednotlivých žúp a udávaní, väčšinou obvinení z homosexuálnej aktivity. Zmenil sa manželský zákon a v roku 1939 sa zaviedol dodnes platný zákon o cirkevných odvodoch. Školstvo bolo zbavené náboženstva, katolícke súkromné školy boli zatvorené a katolícke fakulty rozpustené. Začalo sa zabíjanie duševne chorých.
Odboj v Rakúsku bol chabý, no napriek tomu existoval. Ako aktívnych odbojárov popravili 2.700 mužov a žien, asi 100.000 obyvateľov bolo z politických dôvodov zatknutých. Rakúsky odboj fungoval bez účasti vlády, pričom cca 52% odbojárov pochádzalo z ľavicového tábora.
Postoj samotnej Katolíckej cirkvi voči nacistickej diktatúre v Rakúsku sa však medzi rokmi 1933-1945 menil od aktívneho spolupôsobenia až po oficiálne stiahnutie sa Katolíckej cirkvi z politiky 6.12.1933. Medzi rokmi 1933 a 1938 sa Katolícka cirkev stála stabilizujúcim faktorom režimu Engelberta Dolfussa, po jeho vražde to však vytvorilo mocenské vákuum, do ktorého sa nahrnuli radikálne sily. Po roku 1938 sa nacistický režim usiloval o likvidáciu všetkých troch rakúskych cirkví. Toto obdobie bolo poznačené prenasledovaním a likvidáciou vedúcich osobností katolíckej aj evanjelickej cirkvi
V Nemecku sa od roku 1942 na statku grófa Helmuta von Moltkeho v meste Kreisau v Sliezsku schádzal okruh mužov zo všetkých častí Nemecka. Diskutovali o novom usporiadaní krajiny po vojne v duchu kresťanstva. Spomedzi tých, ktorí sa tam schádzali, boli po neúspešnom atentáte na Hitlera v júli 1944 popravení páter Alfred Delp, Theodor Haubach, Julius Leber, Carlo Mierendorff, Helmut James gróf von Moltke, Adolf Reichwein a Peter gróf Yorck z Wartenbergu.
Hitlerovi sa už krátko po nástupe k moci podarilo zlikvidovať i odborové hnutie, v ktorom aktívne pôsobili i kresťanské odbory. V období Weimarskej republiky boli zjednotené v Nemeckom odborovom zväze, ktorý bol úzko prepojený s katolíckou politickou stranou "Centrum". Predseda najsilnejšej odborovej centrály - "Všeobecného nemeckého odborového zväzu" - Leipart prejavil ochotu spolupracovať s Hitlerovou vládou, prehĺbiť vzťahy s NSDAP a úplne sa odpútať od sociálnej demokracie. Kresťanskí demokrati sa taktiež domnievali, že sa zachránia prijatím nových podmienok. V tomto smere vystupovali aj na stretnutí s ministrom propagandy Goebbelsom 11. apríla 1933, deň po schválení 1. mája ako sviatočného dňa. Goebbels si po tomto stretnutí do svojho denníka zapísal: "Ako keby bol náš apel na nemecký národ odkázaný na kresťanské odbory! Tie akoby ešte stále nepochopili, čo sa tu v skutočnosti odohráva. Neprejde ani polrok a budú celkom vyradené a bez vplyvu."
O niekoľko dní bolo predstaviteľom kresťanských odborov predložené vyhlásenie o podriadení sa kresťanských odborov práve založenému "Akčnému výboru na ochranu nemeckej práce", čo v podstate znamenalo likvidáciu kresťanského odborového hnutia. Jediným z vedenia, kto sa bránil podpísať bol Jakob Kaiser. Ten už v decembri 1931 vyhlásil, že národný socializmus je pre kresťanské robotnícke hnutie neprijateľný a nachádza sa v rozpore "so zákonom kresťanského svetonázoru". Počas celých tridsiatych rokov bol v nemilosti národných socialistov a v apríli 1938 ho na sedem mesiacov zatkli ako "fanatického katolíka" podozrivého z nepriateľskej činnosti voči štátu. Po porážke nacistov vo vojne bol jedným z 35 signatárov Berlínskej zakladateľskej výzvy z 26.6.1945 na vznik nového demokratického, kresťanského a sociálneho politického subjektu "Kresťanskodemokratickej únie" - CDU.
Pokračovanie.
Viac podrobností na: Link na Ako volský JAno... a Vatikán a... Nemecko a Rakúsko.
Zdroj informácií: "Účasť kresťanov v protifašistickom odboji v strednej Európe v rokoch 1933-1945." Zborník materiálov z medzinárodnej konferencie, ktorá sa uskutočnila v októbri 2000 v v múzeu SNP v Banskej Bystrici.
