Zúčastnilo sa na ňom 44 predstaviteľov "vlasteneckých" organizácií z Európy, Ázie a Afriky. Záverečné memorandum podpísala zaujímavá zbierka osobností: Vladimír Žirinovský, vodca krajne pravicovej, klamlivo nazvanej, Liberálno-demokratickej strany Ruska, Dominique Chaboche z francúzskej pravicovej strany Front National, Liane Hasselbarth z Deutsche Volksunion (dnes už neexistuje, zlúčila sa s Nationaldemokratische Partei Deutschlands), Makis Voridis, vtedajší šéf gréckej krajne pravicovej strany Helénsky front, medzi ďalšími napríklad aj Miroslav Sládek, šéf českých Republikánov (ešte si ho pamätáte?). Áno, bol to prvý svetový kongres krajne pravicových, ultranacionalistických strán a straničiek. Väčšinou sú označované priamo ako neofašistické.
V decembri 2012 predniesol Vladimír Putin svoj pravidelný prejav k federálnemu zhromaždeniu Ruskej federácie. Okrem iného v ňom povedal: "Rád by som, aby všetci z nás pochopili, že najbližšie roky budú rozhodujúce. Kto bude lídrom a kto ostane na periférii a nevyhnutne stratí svoju nezávislosť, bude záležať nielen na ekonomickom potenciáli, ale v prvom rade na vôli každého národa, na jeho vnútornej energii, ktorú Lev Gumilev označil ako pasionarnosť: schopnosť kráčať vpred a prijať zmenu."
Toto meno a tento poruštený latinský pojem pre nezasvätených neznamenali nič alebo len veľmi málo. Pre tých, ktorí boli oboznámení s konzervatívnymi teóriami nacionalizmu, ktoré významne vstúpili do ruskej politiky po ukončení studenej vojny, to naznačovalo veľa - bol to klasický kremeľský signál, bežne používaný pre komunikovanie nejakej správy alebo stanoviska určitým skupinám; takým, ktoré ich ako jediné dokázali počuť a rozoznať jej význam. Bol to spôsob ako v popierateľných slovných spojeniach povedať to, čo by Putin nemohol povedať otvorene. Skutočnosť, že určité kruhy vnútri krajiny sa tešia jeho porozumeniu a podpore.
Putinova definícia "pasionarnosti" bola delikátne vyhladená. Ruský historik Lev Gumilev, ktorý strávil 14 rokov v sibírskych gulagoch prišiel s touto teóriou v roku 1939, keď otročil pri kopaní Belomorského kanála. Bola to teória iracionality v ľudských dejinách. Neskôr napísal, že schopnosť jednotlivcov obetovať sa pre vyššie dobro a tým zmeniť dejiny, je určujúcim znakom veľkých národov. Počas desaťročí, ktoré nasledovali po jeho internácii sa jeho duchovná vízia stala hlboko pesimistickou a jej základná myšlienka vytvorila zárodok novej idey ruského nacionalizmu. Ako historik od konca päťdesiatych rokov až do svojej smrti v roku 1992 sa stal uznávaným expertom na stepné kmene vnútornej Eurázie: Skýtov, Hunov, Turkov, Mongolov a iné. Ich dejiny sa nevyznačovali rozvojom osvietenosti a rozumu, ale nekonečným kolobehom migrácie, dobývania, genocídy a smrti. Každých niekoľko sto rokov sa primitívni nomádi vyrojili zo stepí, vyrabovali prosperujúce kráľovstvá Európy, Stredného východu alebo Ázie, po čom sa stratili v dejinách tak rýchlo, ako do nich vstúpili. Víťazmi neboli spoločnosti, ktoré viedli svet v oblasti technológie, bohatstva a rozumu. Miesto toho mali "pasionarnosť".
Jeho teórie, ktoré nazval "Eurazianizmus" čerpali z literatúry, ktorá ho predchádzala o niekoľko desaťročí a ktorá bola vytvorená skupinou Bielych ruských exulantov v Západnej Európe po roku 1920.
Putinovo použitie pojmu "pasionarnosť" v roku 2012 bolo súčasťou premyslenej taktiky zavádzania nových pojmov do jeho prejavov a článkov. Po tom, čo oznámil, že sa bude po tretí krát uchádzať o funkciu prezidenta, vydal sa na zbrusu novú politickú trajektóriu: zarážajúco vytrvalé odvolávanie sa na hodnoty Ruskej ortodoxnej cirkvi a na ruský nacionalizmus; kritika liberalizmu a západných hodnôt; projekty zamerané na opätovnú integráciu s bývalými sovietskymi susedmi. V prejavoch, televíznych diskusných reláciách a v novinových článkoch začal používať novú terminológiu. Keď zmieňoval Západ, používal pojem "atlantický", keď hovoril o širšej ruskej identite, používal termín "Eurázia." Keď hovoril o Rusoch, čoraz častejšie používal termín "ruskij" (etnický Rus) miesto "rosijskij" (civilnejšia a inkluzívnejšia definícia ruského národného štátu). Neskôr do jeho prejavu začali prenikať vyložene militaristické pojmy "národný zradca", "piata kolóna" a podobne. Keď hovoril o vlastenectve, začal sa odvolávať na "pasionarnosť".
Tieto idey a slová boli vybrané z literatúry, ktorá až dovtedy bola doménou radikálnych nacionalistov z periférie politického života spoločnosti.
John Maynard Keynes v roku 1936 napísal, že "Idey ekonómov a politických filozofov, keď sú správne, aj keď sú pomýlené, majú väčšiu moc než sa všeobecne predpokladá. Skutočne, svet nie je riadený ničím iným... Šialenci pri moci často destilujú svoje šialenstvo od nejakého akademického pisálka spred niekoľkých rokov."
Seriózni vedci sa v poslednej dobe zaoberali teóriou, že idey majú skutočnú hmotnú podstatu a mali by sme s nimi zaobchádzať podobne ako s chorobami alebo parazitmi infikujúcimi hostiteľa.
Britský evolučný biológ Richard Dawkins vypracoval teóriu "mémov". Vykresľuje ich ako jednoduché jednotky kultúrnej informácie, ktorých prvoradou vlastnosťou je ich schopnosť rozmnožovať a virálne sa šíriť pomocou ich interakcie s inými mémami. Keď do nejakej mysle vsadíte plodný mém, doslovne parazitujete hostiteľov mozog. Pravda a dôkaz pri šírení mémov a boji medzi nimi nemajú žiadnu váhu. Šíria sa takmer bez akéhokoľvek vedomého úsilia, objasňujúcej schopnosti alebo minimálneho porozumenia ich zmyslu.
Zdá sa, že to vysvetľuje úspech jedného z najmocnejších mémov súčasnosti - nacionalizmu. Neobsahuje iba súhrn všetkých nacionalistov - jednotlivcov, ktorí ho hlásajú, nosia heslá a transparenty. Je to samostatná a úplná vec sama osebe, ktorá sa vyznačuje svojou spoločenskou realitou a objektívnou existenciou. Nacionalizmus nevyhráva preto, lebo nacionalisti sú lepší, silnejší alebo schopnejší, ale pretože sám nacionalizmus vyzerá, že v sebe obsahuje vlastnosti, ktoré mu umožňujú poraziť vo férovom boji iné mémy.
Kde nacionalizmus zapustí korene, tam ostáva.
Dnes politici často siahajú po nacionalizme vo chvíli krízy, v snahe odpútať pozornosť alebo za účelom mobilizovania či konsolidovania moci. Mnohí potom zisťujú, že keď to urobili, stratili nad ním moc a posilnili radikálne sily, ktoré je lepšie nechať na pokoji. Keď nacionalizmus zapustí korene, štátnici sa musia správať podľa jeho logiky.
Úspech teórie Eurazianizmu nepochádza z vyhratej intelektuálnej diskusie, ale z narušovania oficiálnej epistemológie, jednoducho zasievaním pochybností. Jej príťažlivosť nespočíva v jej presnosti alebo v schopnosti objasňovania reality (ničím z toho sa nevyznačuje), ale v spôsobe akým vyháňa démonov, lieči psychické rany a zakrýva trhliny v ruských surových a nesúrodých dejinách. Vytvorili ju v najväčšej miere obete boľševického totalitarianizmu, ktoré chceli nájsť vo svojej mizérii zmysel. Vytvorili teóriu, ktorá lepšie zodpovedala požiadavkám ľudskej mysle, ktorá túži po poriadku, zákone, zásadovosti a zmysle vecí.
Hannah Arendt vo svojej štúdii "Pôvod totalitarianizmu" vysvetlila akú moc môže mať v totalitných režimoch klamstvo, obzvlášť to viditeľné:
"Niekto (vodca) môže v jeden deň ľudí primäť, aby uverili aj tomu nejneuveriteľnejšiemu tvrdeniu a súčasne veriť, že ak im na druhý deň niekto poskytne nevyvrátiteľný dôkaz o tom, že to bolo klamstvo, uchýlia sa k cynizmu. Miesto toho, aby opustili toho, kto im klamal, budú tvrdiť, že celý čas vedeli o tom, že to bola lož a navyše ho budú obdivovať za jeho skvelé taktické schopnosti."
V prostredí, kde sú lži nadšene prijímané práve preto, že sú to lži, je ľahké vidieť, ako sa zdiskreditovaná teória Eurazianizmu mohla stať ústrednou ideologickou témou, dokonca stretegickou doktrínou tešiacou sa značnej autorite medzi politickou elitou konkrétnej krajiny. Ruska.
Pokračovanie O ruskom nacizme 2. Osoby a obsadenie. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Charles Clover - Black Wind, White Snow.
Lev Gumilev: passion, Putin and power | Financial Times (ft.com)
Militant Right-Wing Extremism in Putin’s Russia: Legacies, Forms and (routledge.com)
