O ruskom nacizme 2. Osoby a obsadenie.

Ivan Iľjin - sa narodil v roku 1883 v aristokratickej rodine. Na začiatku 20. storočia chcel, aby bolo Rusko štátom riadeným zákonmi. Po VOSR sa stal kontrarevolucionárom, obhajcom násilných metód boja proti revolúcii a po čase autorom takzvaného kresťanského fašizmu, ktorý mal zvrhnúť boľševikov. V roku 1922 bol vypovedaný z Ruska a zakotvil v Berlíne, kde Bielym navrhol program boja proti revolúcii. V tridsiatych rokoch emigroval do Švajčiarska, kde v roku 1954 zomrel. Iľjin považoval fašizmus za politiku budúcnosti. V dvadsiatych rokoch mu robil starosti fakt, že sa v Taliansku podarilo nastoliť fašizmus skôr než v Rusku. Veril, že ruskí Bieli emigranti ešte stále môžu dobyť moc späť a oslovoval ich "moji Bieli bratia, fašisti." Podobne naňho urobil dojem aj Hitler. Iľjinovym domovom od roku 1922 do 1938 bol Berlín, kde pracoval na vládou financovanom vedeckom inštitúte. Hitlera videl ako ochrancu civilizácie pred boľševizmom. Napísal, že "Führer poskytol celej Európe obrovskú službu tým, že zabránil, aby sa vo zvyšku Európy uskutočnili revolúcie ruského typu."

Po rozpade ZSSR v roku 1991 a po vzniku Ruskej Federácie sa do obehu dostala jeho kniha "Naše úlohy" v nových ruských edíciách, boli vydané jeho zobrané spisy a jeho idey získali mocných podporovateľov. V roku 2005 Putin zorganizoval jeho pochovanie v Moskve, v roku 2009 mu na vlastné náklady dal postaviť nový pomník. Vtedy už niekoľko rokov citoval z Iľjinovho diela vo svojich každoročných prejavoch k ruskému Parlamentu. Po roku 2010 sa odvolával na Iľjina, keď vysvetľoval prečo Rusko musí rozložiť Európsku Úniu a napadnúť Ukrajinu. Keď sa Putina opýtali na nejakého historika, ktorý je preňho autoritou na minulosť, citoval Iľjina.

Nikolaj Trubeckoj sa narodil do dobre situovanej moskovskej rodiny v roku 1890. Bolo to obdobie filozofického a umeleckého vrenia, v ktorom bolo väčšine intelektuálov jasné, že cárska ríša sa blíži ku koncu svojej existencie, ibaže nikto nevedel kedy a ako sa to stane. Od čias Petra Veľkého a jeho reforiem vzdelaní Rusi identifikovali svoju zem s Európou. Východ krajiny bol pre nich iba akýmsi orientačným bodom, aby bolo jasné, že patria na Západ. Žiadny z intelektuálov 19. storočia neidentifikoval Rusko s Áziou. Východ sa aj v umení prezentoval ako oblasť otrokov a sultánov, barbarstva a krvavých rozbrojov, zatiaľ čo ruskí protagonisti vystupovali ako zásadne racionálni Európania typickí pre Západ. Zrazu vznikla nová skupina umelcov a filozofov, ktorá spochybňovala západnosť Ruska. V roku 1908 sa Trubeckoj zapísal na Moskovskú univerzitu s hlavným študijným odborom História, s čím však bol veľmi rýchlo sklamaný, preto v treťom semestri prestúpil na lingvistiku. V roku 1912 bol menovaný na pozíciu pomocného profesora komparatívnej lingvistiky a sanskrtu. Jeho akademická činnosť, pri ktorej spolupracoval s bývalým spolužiakom Romanom Jakobsonom vyvrcholila v niečom, čo druhý menovaný nazval "Eurázijská Jazyková Únia" a s poznámkou, že vnútorná Eurázia je jednou gigantickou plochou, na ktorej sa mieša systém navzájom prepojených jazykov, ktoré s postupujúcim časom zdieľajú stále viac hlbokých štrukturálnych čŕt. Trubeckoj postúpil ešte o krok ďalej a navrhol "Eurázijský kultúrny konglomerát" s odôvodnením, že táto ohraničená oblasť zahŕňa nielen jazyky, ale celkovo kultúru. V rámci týchto hraníc žijú národy a civilizácie ako hermeticky uzavreté celky, nie ako zdieľajúce spoločný zdroj univerzálnej podstaty so zbytkom ľudstva. V porevolučnom období to všetko viedlo Trubeckého k napísaniu jeho prvého politického pamfletu "Európa a ľudstvo", čo bol rozhodný útok proti tvrdeniu o univerzalizme a pokroku Európy. V konečnom dôsledku to Trubeckého viedlo k založeniu Eurazianistického hnutia. Spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi Rusmi v bulharskej emigrácii ( Pyotr Savitsky - Wikipedia, Pyotr Suvchinsky - Wikipedia) vydali "Európa a ľudstvo", neskôr knihu esejí "Exodus na východ", ktorá sa stala zakladajúcim dokumentom Eurázijského hnutia. Podľa spoločne napísaného úvodu ku knihe "Rusí a tí, ktorí patria k národom ruského sveta nie sú ani Európania, ani Ázijci. Spojení národnými elementmi kultúry a života, ktorá nás obklopuje sa nehanbíme označiť sa za Eurázijcov."

Lev Gumilev sa narodil v roku 1912 dvom prominentným ruským básnikom Nikolajovi Gumilevovi a Anne Achmatovovej. Väčšinu svojej mladosti prežil v ruských gulagoch. Predtým ešte stačil vyštudovať históriu na Leningradskej Univerzite. Striedanie chaosu a poriadku, ktorého svedkom bol v táboroch, naňho urobilo hlboký dojem a vytvorilo jadro teórie, ktorá ho neskôr preslávila. Väzenie ho naučilo, že muž nie je vládcom prírody, ale jej sluhom, a že ľudské cnosti, ktoré poznáme - spoločnosť, priateľstvo a podobne - nie sú znakom pokroku, ale prirodzeným biologickým impulzom, inštinktívnym pudom, spoločným všetkým ľuďom po všetky časy, ktorého úlohou je odlíšiť "nás" od "nich". Hľadal to, čo neskôr opísal ako "mocný impulz, ktorý priťahuje ľudstvo k tomu, aby sa snažilo o nejaký druh nepotrebného benefitu, špecificky posmrtného uznania. Objavil "pasionarnosť". Jeho štúdium histórie, pri ktorom sa venoval najmä stepným kmeňom vnútornej Ázie, Hunom, Mongolom a podobne, mu poskytlo mnoho inšpirácií pre jeho teórie. Podľa neho kmene, spoločnosti a národy, ktoré prekvitali, neboli tie najracionálnejšie, osvietené alebo pokrokové, ale tie, ktoré v sebe mali najväčší podiel "pasionarnosti", čo definoval ako ich túžbu po sebaobetovaní a najvyšší stupeň uvedomenia si pocitu vzájomnej príťažlivosti členov spoločnosti, ktorý ich drží pohromade. Tento pesimistický pohľad na históriu na ňu nehľadí ako na pokrok alebo lineárny postup k vrcholu civilizácie, ale ako na cyklus - prirodzený rytmus migrácie, dobýjania a genocídy - donekonečna sa opakujúci po celú večnosť. Jeho povesť ako vedca bola poistená rozpadom ZSSR. Legenda jeho rodičov aj jeho utrpenia v rukách režimu z neho urobili jedného z hrdinov perestrojky. Prinieslo to obrovskú popularitu jeho teórii Eurázianizmu v čase, keď každý zháňal akúkoľvek disidentskú literatúru, v dobe, keď akékoľvek literárne diela, predtým zakázané, získavali auru autentickosti a pravdivosti. Gumilev sa stal významným oponentom liberálnych reformátorov a spojencom nacionalistických skupín a komunistov tvrdého razenia.

Pokračovanie O ruskom nacizme 3. Dedič Rasputina. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informácií: Charles Clover - Black Wind, White Snow.

Catherine Belton - Putin's People.

Ivan Ilyin, Putin’s Philosopher of Russian Fascism | Timothy Snyder | The New York Review of Books (nybooks.com)

Lev Gumilev: passion, Putin and power | Financial Times (ft.com)