Zaťatí ruskí staromilci boli odídení do nenávratnej histórie po nevydarenom štátnom prevrate v auguste 1991. S nimi odišla aj šanca na takzvaný "červený nacionalizmus", ktorý mal podľa nich nahradiť komunizmus. Ostal však udržiavaný pri živote pri suterénnych diskusiách a v provokatívnych pamfletoch bývalého disidenta, hipstera, spievajúceho básnika, ktorý sa zrodil z libertariánskeho podhubia perestrojkou živenej moskovskej bohémy - Alexandra Dugina. Stal sa intelektuálnym buričom svojej doby, prednášateľom na vojenskej akadémii ruskej armády a nakoniec aj šedou eminenciou Kremľa. Jeho bývalý spolupracovník Eduard Limonov ho nazval "Cyril a Metod fašizmu" za to, že do Ruska priniesol idey európskej krajnej pravice, zatiaľ čo kremeľský propagandista Gleb Pavlovský vyzdvihoval jeho vplyv na silovikov.
Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov sa v Moskve stretávala skupina pomerne extravagantných intelektuálov, disidentov a kvázi umelcov. Zaoberali sa ezoterikou, okultizmom, satanistickými praktikami a chlastom podnietenými búrlivými diskusiami. Boli známi pod menom Južinský okruh. V roku 1980 sa ich nepísaným vodcom stal Jevgenij Golovin, ktorý sa sám označoval za alchymistu aj keď nikdy nebolo jasné aká je jeho kvalifikácia. Hlavne, že sa zaoberal mysticizmom a alkoholom. Bol posadnutý Treťou ríšou, v ktorej videl monštruózny a mystický doplnok ľudstva. Akési jin a jang. Po čase sám seba nazval Führerom a svojich stúpencov "Čierny rád SS" a vyzýval ich, aby nosili nacistické insígnie. Na stene mal zavesený obraz Hitlera, až kým ho polícia neprinútila obraz zvesiť. Pri policajnom upratovaní Moskvy od nežiadúcich živlov pred olympiádou v roku 1980 bola skupina prinútená vysťahovať sa z mesta a útočisko našla na chate jedného z nich v Kľazme.
Jedného večera sa tam objavil asi osemnásťročný mladík s vyholenou hlavou, ktorý pri večernom táboráku začal spievať vlastnú pieseň s názvom "Je..ť na sku...ný Sovdep", čo bola aj pre extrémne chute mystického kruhu okolo Golovina silná káva. V texte vyzýval na hromadnú vraždu sovietskeho vedenia a dobytie sveta ruskými légiami. Volal sa Alexander Dugin a bol novým prírastkom moskovského mystického podsvetia. Teenager sa rýchlo naučil idealizovať si svojho nového guru - Golovina. Ironické je, že táto nová generácia Duginových rovesníkov bola priťahovaná do radov moskovského undergroundu v prevažnej miere z radov potomkov privilegovaných členov strany a vládnych funkcionárov rôznej úrovne.
Dugin, ktorého junácke rebelstvo stále viac viedlo v ústrety otvorene fašistickej politike, bol jednoznačne najschopnejším intelektuálom z celej skupiny. Jeho záujem o dielo talianskeho fašistického mysliteľa Júliusa Evolu sa vyvinul z jeho pohrávania sa s okultizmom a zo záujmu o dielo francúzskeho súfistického mystika René Guénona. O skupinu sa čoskoro začala zaujímať aj KGB a po svojom zatknutí bol Dugin prinútený živiť sa jednoduchými fyzickými prácami, na stavbách, pri umývaní okien a všetkým, čo mu prišlo do cesty.
V roku 1986 ho jeden z priateľov so spoločným záujmom zoznámil s Dmitrijom Vasiljevom, vodcom organizácie "Pamjať", ktorá vznikla v roku 1979 ako pobočka VOOPIK (o oboch bude viac nabudúce). Bola zameraná na obnovu architektonických pamiatok a mala veľa priaznivcov z radov neškodnej inteligencie. V roku 1985 počas búrlivej debaty pri plenárnom zasadaní organizácie v Moskve Vasiljev prevzal opraty jej riadenia a svojim demagogickým, nedemokratickým riadením ju zmenil z krúžku debatujúcej inteligencie so záujmom o historické pamätihodnosti Ruska na krypto-fašistický pouličný gang - zmes futbalových chuligánov a estétov zo strednej vrstvy, ako bol napríklad Dugin. Stal sa z nej akýsi výcvikový tábor pre novú generáciu extrémistických nacionalistov. Pamjať bola prvým nezávislým politickým hnutím v ZSSR, ktoré malo dovolené účinkovať so značnou mierou slobody a doteraz nie je zodpovedaná otázka prečo to tak bolo. Podarilo sa im dokonca usporiadať prvú verejnú demonštráciu v dejinách ZSSR, ktorá nebola represívne potlačená. V máji 1987 sa na nej pred Kremľom zúčastnilo asi 500 ľudí. Existujú náznaky, že to vlastne bola predsunutá organizácia KGB. Po otvorení archívov v roku 1991 sa zistilo, že samotný Vasiljev mal v spisoch KGB kódové meno "Vandal." Kvôli možným intrigám proti Vasiljevovi bol Dugin v roku 1988 z organizácie vylúčený. O rok neskôr sa Pamjať rozpadla na niekoľko menších skupín.
V roku 1990 Ustredný výbor súhlasil s financovaním časopisu s názvom " Kontinentálne Rusko". Dugin ho dal dokopy spolu so svojim kamarátom Igorom Dudinským, ktorý bol redaktorom vnútorného periodika ÚV "Znamja" a preto mohol podporiť Duginovu snahu. Projekt bol venovaný ruskej civilizácii a Eurázii a zanikol po niekoľkých vydaniach. Podarilo sa im však vydať dve knihy v nezvyčajne vysokom náklade - podľa Dugina až 100.000 kusov. Bola to séria esejí "Cesta absolútna" a "Metafyzika Evanjelia". Prvá bola venovaná tradicionalistickým teóriám Júliusa Evolu, ktorý hlásal, že autoritariánsky štát by mal byť založený na "duchovnej aristokracii", ktorej schopnosť viesť je založená na hodnotách elitizmu a duchovnej autority. Druhá bola založená na umiestnení ideí Evolu a Guénona do prostredia ruskej ortodoxie. Dugin vyzýval na obnovenie stredovekej byzantskej hierarchie. Obe knihy boli plné ezoteriky, okultnej numerológie a pochybných vedeckých postupov. Knihy však boli dôležité z iného dôvodu. Podľa Dugina veľký náklad a úspešný predaj (čo ale mal problémy špecifikovať) poskytli dostatok prostriedkov na financovanie veľmi zvláštnych ciest po Západnej Európe v rokoch 1990-1992, kde sa stretol s krajne pravicovými aktivistami a mysliteľmi, ktorých idey s nadšením preniesol do Ruska. Takto sa podľa Limonova stal "Cyrilom a Metodom fašizmu". V tom čase bolo cestovanie po Európe ešte stále príliš drahé, nehľadiac na Duginov štatút disidenta a obtiažnosť získania zahraničného cestovného pasu v Rusku. To či konal sám alebo mu pomohol niekto neviditeľný v pozadí, zostáva doteraz viac-menej záhadou. V každom prípade idey, ktoré zo Západu priniesol, v nasledujúcich dvoch desaťročiach zrevolucionalizovali ruskú politiku. Aj vzhľadom na to, ako sa ďalej vyvíjala jeho kariéra, je pravdepodobné, že sa to stalo s pomocou tých súčastí mocenskej štátnej mašinérie, ktoré v tom čase sponzorovali pravicové ideologické experimenty.
Počas svojej prvej cesty do Paríža Dugin navštívil človeka, ktorý zásadne zmenil jeho kariéru - Jurija Mamlejeva, zakladateľa Južinského kruhu, ktorý bol zároveň aj Duginovým literárnym idolom. Mamlejev mal dobrého priateľa, slávneho ruského spisovateľa, ktorého blízke kontakty s velením Sovietskej armády boli legendárne a pretrvali až do súčasnosti. Stal sa propagandistom a kazateľom sovietskych vojenských kruhov. Volal sa Alexander Prochanov. Pri jednom stretnutí sa Mamlejevovi zmienil, že bol vedením Zväzu sovietskych spisovateľov požiadaný, aby založil noviny, ktoré by boli protiváhou časopisu "Literaturnaja Gazeta", ktorý sa im zdal byť príliš liberálny a požiadal ho o kontakty na novinárov a spisovateľov, ktorí majú nacionalistické zmýšľanie a mohli by pre noviny pracovať. Mamlejev mu okamžite odporučil Dugina.
Bolo to v čase, keď dochádzalo k stále väčším rozporom medzi vedením armády, KGB a vedením krajiny, ktoré sa pokúšalo o jej postupnú liberalizáciu. Nacionalisti aj armáda si uvedomili, že vďaka stále rozšírenejšiemu ľahostajnému prístupu širokých ruských más strácajú moc a podporu, aj to, že ich spája spoločný záujem - boj proti liberalizmu. Ako neoficiálny hovorca a ideológ generálneho štábu Prochanov kultivoval názorové výmeny medzi nacionalistickými intelektuálmi a vrchným vedením armády. 24. marca 1990 sa maršal Dmitrij Jazov, minister obrany a Alexej Lizičev, šéf hlavnej politickej správy Sovietskej armády stretli so skupinou nacionalistických intelektuálov vedenou Prochanovom. Potom nasledovalo ešte niekoľko ďalších seminárov, na ktorých si pravicoví intelektuáli vymieňali názory s vedením armády.
V tom čase sa vedenie Zväzu sovietskych spisovateľov rozhodlo o uvoľnení financií na vydávanie nového časopisu. Prochanov preto založil časopis "Deň", ktorý mal byť akýmsi výskumným laboratóriom, kde by sa miešal nový experimentálny nacionalizmus s tvrdým komunizmom a imperiálnou nostalgiou. Z jeho stránok vychádzali konšpiračné teórie o podmanení Západom, antisemitizmus, xenofóbia, nacionalizmus a stalinský Národný boľševizmus. Priestory redakcie sa stali miestom stretávania generálov, poslancov parlamentu, kozákov, zaťatých komunistov a ortodoxných kňazov, ale aj fyzikov, matematikov a vysokopostavených aparátčikov Komunistickej strany.
Ako jeden z prvých zamestnancov časopisu sa Dugin stal profesionálnym konšpiračným teoretikom, ktorého záujem o ezoteriku a okultizmus osviežil inak fádne výlevy o neviditeľných rukách a zlovoľných silách, ktoré v zákulisí manipulujú svetom a snažia sa o chaos. V decembri 1990 pod pseudonymom "L.Ochotin" vydal článok "Hrozba mondializmu", v ktorom opisoval pokusy o nastolenie svetovlády konšpiráciou svetových elít. Zároveň s tým, ako produkoval aj tie najdivokejšie fantázie, udržiaval si od nich vedomý odstup a dával si pozor, aby sa jeho diela nepremenili na nenávisť alebo násilie proti skutočným ľuďom. Zlo je najväčším zlom vtedy, keď je ukryté a beztvaré.
Senzáciou sa stal jeho článok "Veľká vojna kontinentov", uverejnený v Dni vo februári 1991. Ezoterický význam Studenej vojny v ňom vysvetlil nie ako boj medzi kapitalizmom a socializmom, ale ako skrytý konflikt medzi dvomi utajenými elitami - morskými ľuďmi a suchozemskými ľuďmi. Zásluhou jeho vysokého intelektu sa náhodné skutočnosti menili na zákony a zhody okolností na zásady. Podľa neho bol politický chaos v bývalom Sovietskom zväze v skutočnosti zákulisným bojom medzi nepostihnuteľnými pätolizačmi Atlantickej moci a agentmi Eurázie.
V Rusku sa konšpiračné teórie vždy tešili značnej obľube.Podľa Hannah Arendtovej sú také teórie "adekvátnejšie pre potreby ľudskej mysle, než samotná realita." Hlavná výhoda konšpiračných teórií oproti realite je, že realita nie je logická, ucelená a organizovaná tak, ako je konšpiračná teória. Európske totalitné režimy dvadsiateho storočia zistili, že ideológiu je možné vysvetliť ľahostajnému publiku najlepšie pomocou konšpiračných teórií. Iba zopár Nemcov skutočne rozumelo rasovým teóriám Tretej ríše a drvivá väčšina Rusov nikdy nepochopila dialektický materializmus. Verejnosť však dychtivo čítala a verila v pravosť "Protokolov mudrcov zo Sionu", konšpirácii Wall Street alebo Trockistickému sprisahaniu. Tým istým spôsobom konšpiračné teórie zaplnili prázdne miesto, ktoré vzniklo po páde komunizmu.
Alexander Dugin nadviazal na svoje dielo "Veľká vojna kontinentov" v roku 1990 prácou "Úvod do konšpirológie," v ktorej analyzoval svoju vlastnú prácu: "Skutočná existencia alebo neexistencia konkrétnej konšpirácie nič nemení. Môžeme povedať, že konšpirácia v priamom zmysle slova existuje vtedy, ak existuje spoločensky a historicky ustanovená viera v jej existenciu. V konšpirológii nie sú pravidlá ani zákony. Čokoľvek sa môže stať."
V roku 1992 Prochanov cez svoje kontakty zabezpečil Duginovi miesto profesora na Ruskej akadémii Generálneho štábu. Začal tam prednášať na oddelení stratégie, ktoré viedol generál Klokotov. Bola to najprestížnejšia škola na výcvik dôstojníkov Sovietskej, neskôr Ruskej armády. Dugin a Prochanov tam začali tvoriť hybridnú ideológiu namiešanú z dvoch navzájom protikladných elementov - nacionalizmu a komunizmu. Zastaralú terminológiu monarchie a ortodoxie nahradili novými pojmami a frázami prevzatými z Duginovej práce o geopolitike. Eurázia začala nadobúdať konkrétne tvary.
Po prednáškach sa spolu s generálmi zastavili na nejaké to jedlo a pitie, pričom dlho do noci o veci diskutovali. Tieto stretnutia zasadili do mozgov vtedy ponižovanej a neuznávanej ruskej vojenskej nomenklatúry semienka európskej krajne pravicovej teórie. Tam postupne vyklíčili. Všetko to nakoniec nadobudlo podobu Duginovho ťažiskového diela "Základy geopolitiky", vydaného v roku 1997.
Národné znovuzrodenie Ruska malo podľa nej postupovať nasledovne. Na Západe musí byť Nemecko vmanévrované do spojenectva s Ruskom. Na východe by sa odovzdaním Kurilských ostrovov Japonsku mala vytvoriť spojenecká os Moskva-Tokio. ZSSR musí byť opäť spojený. Gruzínsko musí byť rozdelené a Ukrajina anektovaná. Ukrajina ako nezávislý štát s určitými teritoriálnymi ambíciami predstavuje enormné nebezpečenstvo pre Euráziu. Azerbajdžán musí byť daný Iránu ako výmena za spojenectvo Moskva-Teherán. Fínsko by mohlo byť pridané k ruskej provincii Murmansk, zatiaľ čo Srbsko, Rumunsko, Bulharsko a Grécko sa pripoja k Rusku ako ortodoxný "Tretí Rím" ruského juhu.
Duginova hviezda postupne rástla. Od propagandistických relácií v hlavnej ruskej televízii, cez písanie článkov v najväčších ruských novinách a časopisoch až k priepustke do kremeľských priestorov, kde mohol ovplyvňovať ideológiu a politiku nového ruského cára ako jeden z tímu poradcov.
V spätnom pohľade je obdivuhodné, ako jeho často dystopické vízie predpovedajú smerovanie budúceho vývoja tak vierohodne, že by si to zaslúžilo vysvetlenie. V roku 2009, len tak ako nacionalistický žart, nakreslil mapu rozdelenej Ukrajiny, ktorá obsahovala názov "Novorusko" označujúci východné oblasti krajiny. O jeden a pol mesiaca neskôr tento pojem použil Putin v jednej zo svojich pravidelných show. Niekoľko týždňov pred tým, než sa tak stalo, predpovedal, že ozbrojené milície v Donecku a Luhansku vyhlásia nezávislosť. Správne predpokladal, ako bude vyzerať zástava Doneckej republiky dva mesiace pred tým, než bol vyhlásený konkurz na jej návrh. Takisto predpokladal, že Rusko tam vo veľkej miere pošle svoje pozemské vojsko, čo sa stalo neskôr v auguste.
Duch Grigorija Rasputina sa vrátil a nemal by sa brať na ľahkú váhu.
Pokračovanie O ruskom nacizme 4. Spolky - čertove volky. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Charles Clover - Black Wind, White Snow.
Alexandr Dugin – Wikipedie (wikipedia.org)
Nový konšpiratizmus 1. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Foundations of Geopolitics - Wikipedia
Základy geopolitiky – Wikipedie (wikipedia.org)
Aleksandr Dugin: The far-right theorist behind Putin's plan - YouTube
Aleksandr Dugin: 'We have our special Russian truth' - BBC Newsnight - YouTube
