S vypuknutím vojny sa však akákoľvek nádej vyparila a Hitler dokonca nakrátko odvolal svojho veľvyslanca vo Vatikáne. Theodor Groppe, generál, ktorý bol prepustený z nemeckej armády, pretože otvorene nesúhlasil s nacistickou propagandou proti Katolíckej cirkvi, varoval Pia, že sa Hitler zaprisahal: "Rozdrvím kresťanstvo pod svojim opätkom ako červa."
V prvých dňoch vojny vydali nemeckí biskupi pastoračný list, v ktorom vyzývali katolíckych vojakov, aby svoju povinnosť splnili "naplnení duchom sebaobetovania." Taktiež vyzývali "všetkých oddaných katolíkov v civilnom živote na modlitby, aby Božia Prozreteľnosť priviedla vojnu do víťazného konca, s mierom výhodným pre ľud a otčinu."
S postojom Vatikánu to nemalo nič spoločné a aj samotní nemeckí biskupi svoj názor čoskoro zmenili. V roku 1941 vydali iný pastoračný list, tentoraz odsudzujúci pokračujúce prenasledovanie Cirkvi v Nemecku. Nemecké úrady tento list označili za priamy útok na ich autoritu.
V októbri 1939 Pius XII. vydal svoju prvú encykliku Summi Pontificatus, v ktorej vyjadril stanovisko k Hitlerovi, vojne a k úlohe, ktorú plánuje napĺňať. Počas celej vojny túto pozíciu verne dodržiaval.
Po napadnutí Poľska hitlerovským Nemeckom sa k vojne vyjadril v troch separátnych prejavoch počas prvého mesiaca vojny. 14. septembra pri stretnutí s novým belgickým veľvyslancom opísal nemeckú inváziu ako nesmiernu katastrofu a prehlásil, že nikto nedokáže odhadnúť strašné ničenie, ktoré so sebou prináša, ani jej rozmer a aké budú jej dôsledky.
26. septembra v príhovore k nemeckým pútnikom nazval vojnu strašnou Božou pohromou a priamo varoval príslušníkov nemeckého kléru, aby neoslavovali nemecký militarizmus, ale aby sa kajali. 30. septembra sa prihovoril kardinálovi Hlondovi a skupine poľských pútnikov. Použil pri tom nespochybniteľnú zmienku o nacistoch ako "nepriateľoch Boha."
Po týchto troch silných vyhláseniach nasledovala jeho už zmienená prvá encyklika.
Hneď v úvode zmienil stále rastúci zástup Kristových nepriateľov. Kresťania, ktorí súhlasia s nepriateľmi Krista trpia zbabelosťou, slabosťou alebo neistotou.
Potom vyjadril svoj názor, že iba modlitba, nie verejné odsúdenie sú pre rímskeho biskupa adekvátnou reakciou. Viera a modlitba sú tými vecami, ktorými on môže v tom čase prispieť svetu, nie politická alebo vojenská sila.
Ďalej vyjadril svoj názor, že Cirkev nemôže diskriminovať voči žiadnej ľudskej rase. Zrovnoprávnenie pohanov a Židov tak, ako to urobil už apoštol Pavol v liste Kolosanom, bolo zreteľným odmietnutím Hitlerovej fundamentálnej ideológie.
Pius ďalej v encyklike argumentuje, že keď je civilná autorita postavená nad Boha, vzniknuté prázdne miesto nahradí vláda a vtedy začínajú problémy. Je to presne to, čo urobil Hitler.
Cieľom spoločnosti má byť rozvoj jednotlivca, nie moc štátu. Aj keď uznal, že môžu existovať problémy, ktoré ospravedlňujú koncentrovanie väčších právomocí do rúk štátu, povedal tiež, že morálny zákon vyžaduje, že takáto potreba musí byť čo najdôslednejšie preverená.
Zdôraznil dôležitosť dohôd a napísal o prirodzenom medzinárodnom práve, ktoré vyžaduje, aby boli zmluvy dodržiavané. Hitlerovi, ktorý len v nedávnom období porušil niekoľko medzinárodných zmlúv, muselo byť jasné, že je to ďalšia pripomienka na jeho adresu.
K záveru v niekoľkých odstavcoch uviedol rozdiely medzi Svätou Stolicou a inými sekulárnymi štátmi a vysvetlil špeciálnu úlohu Cirkvi vo svete. Cirkev sa nechce stavať na miesto patriace iným legitímnym autoritám v ich príslušných sférach, ponúka im však pomoc pri konaní dobra.
Inými slovami, Cirkev zohráva dôležitú, ale obmedzenú úlohu pri riešení nezhôd v sekulárnom svete. Jej povinnosťou je modliť sa za mier, ponúknuť útechu postihnutým, pomoc vládam pri riešení nezhôd medzi nimi, ak o to požiadajú.
Pius XII nadviazal na svoju prvú encykliku vianočným prejavom, v ktorom odsúdil nemeckú agresiu.
Heinrich Müller, šéf berlínskeho gestapa napísal, že: "Táto encyklika je zameraná výhradne proti Nemecku pokiaľ ide o ideológiu aj pokiaľ ide o nemecko-poľský problém. Aká je nebezpečná pre naše zahraničné vzťahy, ako aj pre naše domáce pomery, je mimo diskusie."
Reinhard Heydrich, vtedajší šéf bezpečnostného úradu SS vo Varšave prehlásil, že "pápežovo vyhlásenie je bezprecedentným útokom na Nemecko."
Londýnsky Daily Telegraph: "Pápež odsudzuje nacistickú teóriu."
New York Times: "Pápež odsudzuje diktátorov, porušovateľov zmlúv, rasizmus; volá po znovuobnovení Poľska."
Na podnet jeruzalemského hlavného rabína Herzoga pápež ustanovil komisie na pomoc židovsko-katolíckym utečencom a pokúsil sa zorganizovať emigráciu 3.000 z nich do Brazílie. Hneď po vypuknutí vojny založil "Pontifikálnu komisiu pomoci" s pobočkami v Nórsku, Dánsku, Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Grécku a Juhoslávii. Bolo tiež otvorené zastupiteľstvo v Lisabone s úlohou nákupu a distribúcie zásob z USA. Tieto agentúry pracovali na uľahčení utrpenia ľudí v celej Európe počas celej vojny.
Pius XII. v septembri 1939 otvoril Vatikánsky informačný úrad. Vznikol po tom, čo poľská rodina požiadala vatikánsky štátny sekretariát, aby našiel ich príbuzných, ktorí boli deportovaní. Úrad spočiatku zamestnával iba niekoľko úradníkov, no neskôr museli najať veľa ďalších, aby boli schopní zvládnuť rastúci počet žiadostí. Nakoniec to bolo viac než 600 ľudí, ktorí sa snažili odpovedať na tisícky listov, ktoré denne prichádzali so žiadosťou o nájdenie väzňov, zajatých alebo iných obetí vojny. Vatikánsky rozhlas mesačne vyslal okolo 27.000 správ v snahe o lokalizovanie hľadaných osôb.
Počas vojny sa Vatikán snažil byť neutrálnym. Keďže pápež reprezentoval katolíkov všetkých národov, musel vystupovať nezaujato. Ak by sa otvorene postavil na nejakú stranu, niektorých katolíkov by to nútilo zradiť svoju krajinu, iných zradiť svoju vieru. Po páde Varšavy povedal francúzskemu veľvyslancovi: "Vy viete, na ktorej strane sú moje sympatie. Nemôžem to však otvorene povedať."
Bol tu ešte jeden dôvod na dôsledné udržiavanie neutrality.
Koncom roka 1939, keď bolo Poľsko pod úplnou kontrolou Nemecka, Hitler sa začal pripravovať na vojnu západným smerom. Mnohí Nemci si však uvedomovali, že by Hitler týmto mohol priviesť Nemecko do ruín. Niektorí z nich uvažovali nad spôsobmi, ako to prekaziť. Jedna z najväčších hrozieb pre Hitlera pochádzala z vrchného velenia nemeckej armády, ktoré plánovalo jeho zvrhnutie a nastolenie novej vlády. Starosti im však robila možná reakcia iných štátov, hlavne západných spojencov. Keby uskutočnili vojenský prevrat, Briti a Francúzi by to mohli vojensky využiť, obsadiť Nemecko a potrestať nemecký ľud aj napriek tomu, že zvrhol Hitlera. Bolo preto nutné dosiahnuť s nimi porozumenie. Existoval iba jeden vodca neutrálnej vlády, ktorému ľudia z nemeckého hnutia odporu v tejto záležitosti dôverovali: pápež Pius XII. Aj keď vodcovia plánovaného prevratu - plukovník Hans Oster, generál Ludwig Beck a major Hans Dohnanyi boli protestanti, najali Dr. Josefa Müllera, známeho mníchovského právnika a oddaného katolíka, aby odcestoval do Vatikánu a požiadal pápeža o sprostredkovanie mierovej dohody medzi Britániou a nemeckými antinacistami. (Vrcholne rázovitá postava Josefa Müllera bude v ďalšom deji zohrávať významnú úlohu).
Müller mal vo Vatikáne dobré konexie a pápeža presvedčil, aby slúžil ako sprostredkovateľ. Na základe informácie o pápežovom zapojení sa sprisahancom podarilo zapojiť ďalších dôverných spolupracovníkov. Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov pápež odovzdával informácie medzi Müllerom a britským veľvyslancom vo Vatikáne Sirom Francisom D´Arcy Osborne. Pri niekoľkých príležitostiach Müller priniesol pápežovi správy zvnútra Nemecka o vojenských plánoch a presunoch vojsk.
Mnohí kritici Pia XII. poukazujú na jeho "zlyhanie" exkomunikovať Hitlera a ostatných nacistických vodcov. Aj mnohí jeho obhajcovia sú podobného názoru. Váha dôkazov však poukazuje na to, že jeho exkomunikovanie by bolo čisto symbolickým gestom, ktoré by veľmi pravdepodobne viedlo k ešte väčšej perzekúcii, nie k jej poľaveniu.
V minulosti exkomunikácia vládcu iba výnimočne viedla k zamýšľanému výsledku, väčšinou nastal presný opak.
V roku 1324 pápež Ján XXII. exkomunikoval Ľudovíta IV. Bavorského. Ten sa naštval a so svojou armádou napochodoval do Ríma, korunoval sa za vládcu Svätého rímskeho impéria, bol zvolený protipápež a Ján XXII. zomrel v exile.
Pius V exkomunikoval v roku 1570 anglickú kráľovnú Alžbetu I., čo malo za následok úplné odtrhnutie anglikánskej cirkvi, popravy stoviek anglických katolíkov a konsolidáciu moci v rukách kráľovnej.
Veľmi podobne to dopadlo s exkomunikáciou Napoleona, ktorá viedla k pápežovmu exilu a väčšej zomknutosti katolíckych vojakov okolo generála z Korziky.
Pokračovanie Pápež Pius XII. v druhej svetovej vojne. Rok 1940. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Rabbi David G. Dalin - The Myth of the Hitler´s Pope.
Ronald J. Rychlak - Hitler, the War and the Pope.
Ronald J. Rychlak - Righteous Gentiles.
Mark Riebling - Church of Spies.
