Ale radšej pekne po poriadku.
Po zdrvujúcej porážke v Druhej svetovej vojne sa spojenci postavili k porazenému Nemecku a Japonsku presne opačne než to bolo po vojne predchádzajúcej. Vďaka tomu sa obe krajiny, ktoré boli v ruinách veľmi rýchlo z porážky spamätali a obnovili svoju silu. V krátkom čase začali dominovať svetovej ekonomickej špičke, bez pomoci tankov či bombardérov. Aby pochopili to, čo bolo jasné, museli sa poučiť z krutých vojenských porážok. O hospodárskom Fénixovi. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Dnešné Rusko bol ale iný prípad.
Sovietske vedenie nemuselo čakať na zdrvujúce porážky.
Ani okupácia krajín východnej Európy, ani podpora vzdialených komunistických režimov Kuby či Vietnamu alebo vojna v Afganistane nezabránili úpadku vplyvu ZSSR na svetové dianie a kolapsu jeho ekonomického systému. Aj v tomto prípade vojenská sila nezaručovala politickú a ekonomickú dominanciu. Vytvorila iba mýtus superveľmoci.
Po desaťročí nestability, chaosu a zločinnosti po roku 1990 sa Rusko predstavilo svetu ako vedúca ekonomická sila, ktorej moc nie je určovaná tankami, raketami alebo divíziami, ale ropou, plynom a inými nespracovanými materiálmi vyvážanými do celého sveta. Nebolo to však bez komplikácií. Hlavným problémom Ruska bol absolútny nedostatok demokracie. Jeľcinove roky priniesli do Ruska trhovú ekonomiku a slobodu, zlyhali však pri vytváraní vlády zákona: skutočne demokratických inštitúcií, ktoré by zaručili občianske slobody, nezávislé a neskorumpované súdnictvo alebo vládne inštitúcie, ktoré by chránili ruských občanov. Starý a chorý Jeľcin odovzdal moc bývalému dôstojníkovi KGB Putinovi podobne, ako v roku 1933 starý a chorý Hindenburg odovzdal moc Hitlerovi. Ako sa Voloďa cárom stal. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Na rozdiel od klasických vojenských intervencií, ako napríklad vojny v Čečensku alebo v roku 2008 v Gruzínsku, na Ukrajine ruské vedenie kombinovalo vojenské operácie s ekonomickým nátlakom. Je značne cynickým postoj Ruska, ktoré spojilo okupáciu častí Ukrajiny s požiadavkou, aby Ukrajina zaplatila miliardy dolárov za minulé, súčasné a budúce dodávky ruského plynu do častí Ukrajiny, ktoré ešte neboli okupované. K tomu aj do tých oblastí, ktoré okupované boli, keďže ruský plyn bol dodávaný na Krym, do Luhanskej aj Doneckej oblasti.
Je jasné, že bývalé ukrajinské vlády do značnej miery môžu za prijatie tejto ruskej absurdnej hry. Podieľala sa na tom aj nenásytnosť ukrajinských oligarchov. Odmietli uznať a vysvetliť národu, že Rusko vyhlásilo Ukrajine vojnu, že rozhovory o nových podmienkach dodávok plynu sú len zastieracím manévrom ruského vedenia na odvrátenie pozornosti, že dodávky plynu z východu budú skôr či neskôr aj tak pod nejakou zámienkou zastavené, že za takýchto okolností je nutné formulovať problém inak: Ukrajina musí ruskej vláde predložiť účet za jej vojenské akcie proti nej, obzvlášť za anektovanie Krymu. Mali povedať, že dokým Kremeľ nezaplatí a Krym nebude vrátený Ukrajine, akékoľvek rozhovory o jej minulých dlhoch a budúcich platbách Rusku, vrátane platieb za dodávky plynu sa majú pokladať za neprijateľné.
Mníchovská dohoda z roku 1938 nás naučila, že agresora nemožno uchlácholiť. Agresii treba klásť odpor, pretože neexistuje žiadny iný spôsob ako ju ukončiť. Ešte zrejmejšie je, že okupovaná krajina nemá platiť agresorovi tribút za okupáciu. V staroveku sa mesto alebo štát mohli vykúpiť tak, že agresorovi zaplatili požadovaný tribút a ten ich nechal na pokoji. V súčasnosti sa nepoužíva označenie tribút, ale reparácie alebo odškodné. Tieto sumy sú však platené víťazovi po skončení bojov a podpísaní mierovej dohody. Počas vojnových operácií sa takýto tribút nikdy neplatí, lebo kto by agresorovi platil, aby proti nemu pokračoval vo vojne predtým, než sa uzavrie mier?
Tento nezmysel sa však zrealizoval na Ukrajine v roku 2014. Po obsadení Krymu a častí východnej Ukrajiny, počas trvania vojenských operácií, Rusko požadovalo od Ukrajiny platbu miliárd dolárov za dodávky plynu, ktorý už dávno prestalo dodávať. Proti zdravému rozumu Ukrajina 30. mája 2014 zaplatila Rusku 786 miliónov dolárov ako splátku dlhu. Dodávky plynu sa, ako inak, neobnovili. Vojnové akcie Ruska na území Ukrajiny pokračovali bez najmenšej zmeny.
Ukrajina za prezidenta Porošenka zaplatila Rusku 786 miliónov dolárov, zbavila sa peňazí, ktoré mohla použiť na svoju obranu. Miesto toho ich poskytla ruskému štátnemu rozpočtu na ďalšie financovanie vojny.
Proti Ukrajine.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Yuri Felshtinsky, Michael Stanchev - Blowing up Ukraine.
(PDF) ENERGY WEAPON IN A GEOPOLITICAL STRATEGY OF RUSSIA (researchgate.net)
