V jej východnej časti, okolo Dnepropetrovska (dnešné Dnipro), bola ruština oveľa používanejším jazykom, než ukrajinčina. Po ukrajinsky nerozprávali ani rodičia budúceho komika a prezidenta Volodymyra Zelenského, ani on sám. Volodymyr Ščerbytsky, ktorý bol v čele Ukrajinskej Sovietskej Socialistickej Republiky (USSR) sa tiež narodil v blízkosti Dnepropetrovska. Hovoril zmesou ukrajinčiny a ruštiny, pre ktorú sa vžilo označenie suržik. Jeho pracovným jazykom bola ruština, v ktorej vyštudoval a urobil kariéru. Ak mal niečo povedať po ukrajinsky, musel to prečítať z papiera. Text mu vopred pripravil jeden z jeho zástupcov - Leonid Kučma. Bol známy svojim pro ruským postojom a opozíciou proti ukrajinskému "nacionalizmu". Zaslúžil sa okrem iného aj o to, že učitelia ukrajinského jazyka v školách zarábali o 15% menej než tí, ktorí učili ruštinu.
V roku 1979 zorganizoval masívne oslavy 325. výročia zjednotenia Ukrajiny s Ruskom. Samotné "zjednotenie" bolo jedným z hlavných ideologických pilierov sovietskej histórie. Podľa oficiálneho mýtu v roku 1654 vtedajší vodca Ukrajiny Bohdan Chmeľnický podriadil Ukrajinu pod ruskú vládu uzavretím Perejaslavskej zmluvy, ktorý spojila kozácky hejtmanát s ruským cárstvom. V roku 1954 bolo trojsté výročie tejto udalosti oslavované s veľkou pompou, ktorá vyvrcholila tým, že vtedajší vodca Nikita Chruščov previedol Krym od Ruska pod Ukrajinu ako gesto dobrej vôle.
V septembri 1979 sa za zatvorenými dverami v Kyjeve konal politický súdny proces. Obžalovaným bol ukrajinský básnik a disident Vasyl Stus, ktorý bol obvinený z distribúcie nepriateľskej literatúry ponižujúcej sovietsky štát a spoločenský systém. Už predtým, v roku 1972, bol odsúdený na päť rokov väzenia za proti sovietsku propagandu. Vtedy, v prvom roku Ščerbického vlády na Ukrajine, vyvrcholila perzekúcia ukrajinskej inteligencie. Táto kampaň položila základy pre celoštátne zásahy. V roku 1972 bol v Leningrade súdený básnik Josif Brodsky, bol zbavený štátneho občianstva a vypovedaný zo Sovietskeho zväzu. O dva roky neskôr bol do exilu vyhnaný Alexander Solženicyn, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, autor Súostrovia Gulag.
Počas pobytu vo väzení Stus napísal otvorený list, v ktorom žiadal, aby bol zbavený sovietskeho občianstva: "Sovietske občianstvo je pre mňa nemožné. Byť sovietskym občanom znamená byť otrokom. Bojoval som za demokratizáciu, čo bolo odsúdené ako pokus o hanobenie sovietskeho zriadenia. Moja láska k mojim rodákom a moje obavy o krízu ukrajinskej kultúry boli interpretované ako nacionalizmus". Úrady jeho žiadosť ignorovali. Na rozdiel od Brodského a Solženicyna. V auguste 1985 bol vo väzení umiestnený na samotku, kde začal protestnú hladovku. 4. septembra tam zomrel.
Sovietsky zväz mal dve tváre: oficiálnu a ilegálnu, podzemnú. Bola tam Komunistická strana, propaganda, hromadné oslavy, kde zúčastnení občania väčšinou predstierali, že veria v komunizmus, vo svetlú budúcnosť, pričom sa v skutočnosti naháňali za nedostatkovým tovarom - potravinami, zahraničným oblečením a za snom o živote podobnom tomu na Západe. ( U nás to bolo podobné). Boli tu však aj takzvaní vnútorní exulanti, tí, ktorí ignorovali komunistickú ideológiu alebo ktorí nechceli mať so štátom nič spoločné. Ruskí disidenti bojovali za ľudské práva vo všeobecnosti, zatiaľ čo tí ukrajinskí bojovali aj o právo rozprávať rodným jazykom. Dôsledkom bolo, že ruskí disidenti boli obviňovaní z toho, že sa zapredali Západu, ich ukrajinské náprotivky boli označovaní za buržoáznych nacionalistov a banderovcov.
Dvadsiateho šiesteho apríla 1986 vybuchol štvrtý reaktor jadrovej elektrárne v Černobyle neďaleko Kyjeva. Sovietske média o tom takmer vôbec nepísali, ak, tak ubezpečenia vedenia štátu, že všetko je pod kontrolou. Západné médiá písali o tisíckach obetí, čo vrcholne rozzúrilo vedenie ZSSR ako snaha západných výzvedných agentúr o diskreditáciu ZSSR. O pár dní, bol v Kyjeve naplánovaný tradičný masový prvomájový pochod. Tisíce ľudí mali pochodovať po hlavnej Kyjevskej magistrále - po Kreščatyku, kde im z tribúny mali mávať vodcovia strany a štátu. V predvečer pochodu nervózne diskutovali o tom, čo robiť. Boli zvyknutí čakať na pokyny z Moskvy, neodvážili sa ani reálne uvažovať o evakuácii obyvateľstva z ohrozených oblastí. Prvomájový sprievod s mávatkami, červenými zástavami a budovateľskými transparentmi nebolo možné zrušiť, ak proti sebe nechceli popudiť súdruhov v Moskve. Ščerbytský vydal typické sovietsko-byrokratické príkazy: uskutočniť sprievod, ale s polovičným počtom pochodujúcich. Súčasne prikázal, aby sa všetci stranícki a štátni predstavitelia ukázali na tribúne s celými rodinami vrátane detí a vnukov. Vtedy už panikovali a snažili sa dostať detí z Kyjeva.
Aj napriek radiácii a zdravotnému riziku sa prvomájová manifestácia konala akoby sa nič nestalo. Ukrajinskú verejnosť to šokovalo ešte viac, než samotný výbuch. Lži, ktorými ich kŕmilo vedenie strany a štátu boli poslednou kvapkou. Milióny ukrajincov pochopili, že ich predstaviteľom na nich absolútne nezáleží.
Černobyl sa pre ukrajinskú spoločnosť stal bodom zvratu. Začali sa vytvárať hnutia na ochranu životného prostredia, ktoré sa postupne premenili na hnutia politické.
Pokračovanie Ukrajina 1990-2000. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Mikhail Zygar - War and Punishment.
Yuri Felshtinsky, Michael Stanchev - Blowing up Ukraine.
