(Ako sa nerobí štátny prevrat. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)).
Aby toto rozhodnutie zlegalizovali, na prvého decembra vyhlásili referendum o nezávislosti Ukrajiny. Občania mali odpovedať na jedinú otázku: "Chcete, aby Ukrajina vyhlásila nezávislosť?" Účasť pri hlasovaní bola 84,18%. Za bolo 90,32% ľudí, proti 7,58%. V tom istom čase ako referendum sa konali aj prezidentské voľby.
Každý republikový prezident zvolený po rozpade ZSSR v jednotlivých republikách bol vo vedení komunistickej strany, s výnimkou bieloruského Alexandra Lukašenka, ktorý predtým viedol miestny kolchoz. Inými slovami, okrem neho boli všetci súčasťou takzvanej nomenklatúry.
Výnimkou nebol ani Leonid Kravčuk, ktorý bol 1. decembra 1991 zvolený za prezidenta Ukrajiny.
Hneď po nevydarenom pokuse o prevrat v Moskve rezignoval na svoje členstvo v ukrajinskej KS podobne, ako to urobili takmer všetci, ktorí mali ambície zotrvať v ukrajinskej post sovietskej politike. Keď začala prezidentská kampaň mal už imidž nezávislého politika a pritom ho podporovali takmer všetci jeho bývalí spolustraníci. Prvým demokraticky zvoleným prezidentom sa stal so ziskom 61,6% hlasov. 8. decembra potom, spolu s ruským prezidentom Borisom Jeľcinom a predsedom najvyššieho sovietu Bieloruska Stanislavom Šuškevičom, podpísali dohodu o rozpustení Sovietskeho zväzu a vytvorení Spoločenstva Nezávislých Štátov. Do dejín sa to zapísalo ako Belovežská dohoda. O dva dni neskôr ju ratifikovali parlamenty Ukrajiny a Bieloruska, 12. decembra aj Ruska. 21. decembra sa k Dohode pripojili Arménsko, Azerbajdžan,Kazachstan, Kirgizstan, Moldavsko, Tadžikistan, Turkmenistan a Uzbekistan jej podpísaním v Alma-Ate.
Ešte pred podpísaním Belovežských dohôd budúci prezident Kučma, vtedajší predseda parlamentu oznámil úmysel Ukrajiny "stať sa priamym účastníkom európskeho procesu a európskych inštitúcií." Ukrajina bola v tom čase na siedmom mieste na svete pokiaľ ide o priemyselný a vojenský potenciál, súčasne bola jednou z najrozvinutejších republík ZSSR. Aj ukrajinské poľnohospodárstvo bolo na sovietske pomery rozvinuté. Ukrajina mala množstvo vedeckých, technických a manažérskych osobností. Bola tu rozvetvená sieť vedeckých ústavov, priemyselných závodov a vysoko rozvinutý vojensko-priemyselný komplex koncentrovaný hlavne v juhovýchodnej časti krajiny.
Začiatkom roka 1992 mala Ukrajina 1.240 jadrových hlavíc, 133 strategických rakiet RS-18, 46 strategických rakiet RS-22, 564 rakiet s plochou dráhou letu a okolo 3.000 taktických jadrových zbraní.
Masívna hospodárska kríza, ktorá v deväťdesiatych rokoch zasiahla všetky post sovietske republiky, obzvlášť intenzívne postihla Ukrajinu. Prerušenie hospodárskych stykov, ktoré sa začalo na dobrovoľnej báze, bolo však iniciované príslušníkmi bývalej komunistickej nomenklatúry a KGB, vyzeralo viac ako sabotáž aj keď bolo verejnosti prezentované ako prirodzený následok kolapsu ZSSR, vytvorenia trhovej ekonomiky a privatizácie priemyselných aktív. Stratégiou tých, ktorým sa nepodarilo zabrániť kolapsu ZSSR, bolo priviesť bývalé sovietske podniky do bankrotu a potom ich, prostredníctvom finančno-priemyselných skupín, ktoré už vtedy boli pod kontrolou ľudí z vedenia komunistickej strany a KGB, za pár drobných získať do vlastníctva a buď si ich nechať pre seba, alebo so ziskom predať.
Nikto sa vtedy nezaoberal reálnou ekonomikou, reformou výroby a investovaním financií. Spoločnosti, ktoré s exotickými názvami, často v kombinácii so slovom "Invest", zaplavili Ukrajinu, zvyčajne nemali nič alebo len málo spoločné so zahraničím a väčšinou slúžili iba ako medzistupne pri predaji sprivatizovanývh podnikov s nechutne veľkým ziskom. Bývalí stranícki funkcionári a príslušníci tajných služieb sa cez noc stali multimilionármi.
Nezávislí podnikatelia boli zvyčajne odkázaní do kúta, teda ak prežili, alebo museli "prijať ochranu" od niekoho mocného v pozadí, zvyčajne v spojení s tajnými službami alebo organizovaným zločinom.
Samotné ukrajinské vlády v deväťdesiatych rokoch konali podobne. Prisvojovali si čo sa ešte dalo a veselo vykrádali štátny rozpočet. Dochádzalo k značnému omeškaniu výplat učiteľov, robotníkov a iných štátnych zamestnancov, ktorí tvorili väčšinu ukrajinskej pracovnej sily. Inflácia medzi rokmi 1992 a 1994 dosiahla tisíc percent. Privatizácia štátnych priemyselných podnikov bola sprevádzaná masívnou korupciou, ekonomická situácia krajiny ako celku bola katastrofálna. Podobalo sa to tomu, čo sa odohrávalo v Rusku. Najväčšia rozkrádačka v dejinách. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Hneď po rozpade ZSSR sa vo vedení USA prejavili obavy o nukleárny arzenál, ktorý Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan získali ako dôsledok likvidácie Sovietskeho zväzu. Jeho deštrukcia, ktorá naďalej nebola krytá starými zmluvnými záväzkami ZSSR, sa stala prvoradou záležitosťou ich zahraničnej politiky. Moskva by tiež rada tieto mladé post sovietske štáty zbavila ich štatútu jadrovej veľmoci. Prezidenti Clinton aj Jeľcin vyjadrili sľubné ubezpečenia o ekonomických incentívach ak bude Ukrajina súhlasiť s návratom svojej jadrovej výzbroje do náručia ruského medveďa. Clinton okrem toho začal na Ukrajinu vyvíjať politický nátlak. V roku 1992 sa Bielorusko a Kazachstan svojich jadrových zbraní zbavili, Ukrajina stále odolávala. Bolo to hlavne pod tlakom vodcov Národného Hnutia Ukrajiny, ktorí vyjadrili obavy z ruskej hrozby a požadovali bezpečnostné záruky zo strany medzinárodného spoločenstva.
Tieto záruky boli poskytnuté 5. decembra 1994, keď bolo v Budapešti podpísané Memorandum o bezpečnostných zárukách v spojení s prístupom Ukrajiny k Zmluve o nerozširovaní jadrových zbraní. Ukrajina sa tam zaviazala neprijímať, nevyrábať a nenakupovať jadrové zbrane. Neskôr zmluvu podpísali aj Francúzsko, Kanada a Čína, pričom Ukrajina, okrem ponuky sprostredkovania rozhovorov o bezpečnosti s Ruskom v prípade takejto potreby, dostala pozvánku od EÚ a USA zúčastniť sa na programe Partnerstvo za mier a začať spoluprácu s NATO.
Bezpečnosť, suverenita a územná celistvosť Ukrajiny boli takto zabezpečené medzinárodným spoločenstvom. Teda aspoň teoreticky.
V roku 2009, po invázii Ruska do Gruzínska v roku 2008, bývalý tajomník Ukrajinskej rady pre národnú bezpečnosť a obranu Volodymyr Horbulin vyzýval na prehodnotenie Budapešťského memoranda, ktoré nenaplnilo očakávania a na zvolanie medzinárodnej konferencie o demilitarizácii Čierneho mora.
Dnes je, bohužiaľ, nad slnko jasnejšie, že Horbulin mal pravdu a aký relevantný bol jeho návrh. Chcel konferenciu, ktorá by nezahŕňala iba štáty, ktoré záruky bezpečnosti Ukrajiny poskytovali, ale aj iné svetové mocnosti, napríklad Nemecko.
Krátkozrakosť amerických a európskych politikov sa zaslúžila o to, že voš driemala pod chrastou, až kým táto nepraskla a nevylial sa z nej prúd hnisu.
Pokračovanie Ukrajina 2000-2013 - 1. časť: Politický chaos. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Yuri Felshtinsky, Michael Stanchev - Blowing up Ukraine.
Christopher Miller - The War Came To Us.
