Poznanie a spôsoby jeho získavania boli podľa nej vyhlasované za výsledok utláčateľskej západnej civilizácie a preto museli byť bezohľadne kritizované a búrané.
Myšlienkove procesy, pomocou ktorých poznávame objektívnu realitu, ktorú potom nazývame pravdou boli rozsekané na kúsky spolu so základmi, na ktorých bola vybudovaná moderná súčasnosť. Postmodernisti považujú za absurdné naše klasické spôsoby chápania, prístupu a žitia vo svete a v spoločnosti.
Táto zmena a s ňou nová vlna Teoretikov prišla koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov minulého storočia. Pôvodná obsiahla Teória zmutovala do niekoľkých Teórií, ktoré potom boli zaangažované na odstránení sociálnej nespravodlivosti. Okolo pôvodnej Teórie postmodernizmu vytvorili niekoľko nových prúdov, ktoré sú menej hravé, zato sú si viac isté svojimi vlastnými metanaratívmi. Tieto sa sústredili na praktické zámery, ktoré predtým chýbali: rekonštruovať spoločnosť na obraz ideológie, ktorej sa začalo hovoriť "Sociálna spravodlivosť" (orig Social Justice).
Postmodernistická koncepcia spoločnosti založená na na radikálne skeptických ideách, v ktorých vedomosti, moc a jazyk sú iba utláčateľskými nástrojmi slúžiacimi tým, ktorí sú pri moci naplno rozkvitla v mnohých akademických štúdiách založených na identite a kultúre, obzvlášť v takzvaných Teoretických humanitných odboroch. Tieto zase ovplyvňujú spoločenské vedy a odborné programy ako vzdelávanie, zákon, psychológia a sociálna práca, pričom sú aktivistami a médiami prenášané do širšej kultúry. Pôvodné "Myslím, teda som" sa zmenilo na "Som utláčaný, teda som." Teoretici, ktorí zobrali elementy postmodernizmu a aplikovali ich špecifickými spôsobmi sa tak stali pôvodcami aplikovaného postmodermizmu, teda štúdia "Sociálnej spravodlivosti."
Prvou aplikovanou postmodernou disciplínou boli postkoloniálne štúdie. Ich zakladateľom bol Edward Said, podľa ktorého nestačí rozmontovať mocenské štruktúry a ukázať ako bolo vnímanie Východu vystavané Západom; je nevyhnutné prehodnotiť a prepísať dejiny. Postkoloniálna Teória vyvinula vyložene politický zámer: rozbiť naratívy Západu o Východe, aby sa odhalili a zvýraznili hlasy kolonizovaných národov.
Ďalšia nová Teória sa vyvinula v rámci ženských, neskôr genderových štúdií, ktoré vyrástli z prieniku feministického myslenia a literárnej teórie. Jednou z významných teoretičiek v osemdesiatych rokoch bola Mary Poovey, ktorú možno označiť za materialistickú feministku. Chcela aplikovať postmodernistické techniky na účely aktivizmu. Obhajovala prístup k feminizmu so súborom nástrojov, pri ktorom by dekonštrukčné techniky mohli byť použité na rozmontovanie genderových úloh, nie však pohlavia. Argumentovala, že je nutné prijať ako skutočnosť útlak jednej triedy ľudí - žien inou - mužmi aby sa proti tomu dalo bojovať.
Judith Butler, feministka a aktivistka LGBT bola základným zdrojom pri tvorbe takzvanej Queer teórie. Zameriavala sa na sociálne konštruovanú povahu genderu aj pohlavia. Žena pre ňu nebola triedou ľudí, ale akýmsi predstavením, ktoré buduje "genderovú" realitu. Podľa jej konceptu správanie a reč, ktoré činia gender reálnym, jej umožňujú aby bola úplne postmodernistická, dekonštruovať všetko a odmietnuť chápanie stabilnej podstaty a objektívnej pravdy o pohlaví, genderi a sexualite a pri tom všetkom zostať politicky aktívnou. Pretože queer označuje všetko čo sa nachádza mimo stanovených kategórií, obzvlášť tých, ktoré zvyčajne definujú muža a ženu, mužnosť a ženskosť, hetero- a homosexualitu, narúšanie a rozbíjanie týchto kategórií je základom aktivizmu.
Ďalšou vplyvnou feministkou, ktorá sa koncom osemdesiatych rokov snažila modifikovať postmodernistickú Teóriu bola Gloria Watkins, ktorá používala umelecké meno bell hooks (schválne písané s malými písmenami). Teórii vyčítala, že vynecháva černochov, ženy a pracujúcu triedu, čo podľa nej obmedzuje ich možnosti dosiahnuť sociálnu a politickú zmenu. Kritizovala postmodernizmus za to, že v ňom dominovali bieli mužskí intelektuáli a akademické elity a argumentovala, že by mal prijať politiku identity. Podľa nej mal postmodernizmus vyjsť z univerzít do otvoreného sveta, odmietať náhľad bieleho muža (ktorý si vraj môže dovoliť spochybňovať dôležitosť identity vďaka svojim privilégiám) a mal by slúžiť každodennému aktivizmu uskutočňovanému politicky radikálnymi čiernymi laikmi. Jej myšlienky sa vyvinuli súbežne s Kritickou Teóriou rasy, ktorá má svoj pôvod v prácach právnych vedcov, hlavne Derricka Bella. Jednou z jeho študentiek bola Kimberlé Crenshaw, ktorá vyvinula základ pre vplyvný koncept intersekcionality. Podľa neho napríklad čierna žena môže čeliť zvyčajným predsudkom súvisiacim s tým, že je žena a že je čierna, súčasne však dodatočným predsudkom súvisiacim s tým, že sa jedná o čiernu ženu. Ešte viac keď je napríklad čierna lesbička. Crenshaw potom v rámci obhajoby politiky identity rozlišuje medzi "černochom" a "osobou, ktorá je čierna." Asi aby sa to ešte viac zamotalo a sťažilo argumentáciu. Odlišuje ju to od univerzálnych liberálnych prístupov, ktoré boli charakteristické pre hnutie za občianske práva po roku 1960.
Koncept intersekcionality rýchlo prerazil hranice právnickej teórie a stal sa mocným nástrojom na kultúrnu kritiku a sociálny a politický aktivizmus. Používali ho bádatelia, ktorí sa zaujímali o nepreberné množstvá rôznych identít, vrátane rasy, pohlavia, genderu, sexuality, spoločenskej triedy, náboženstva, imigračného štatútu, fyzickej alebo mentálnej spôsobilosti a telesnej veľkosti. Veľmi rýchlo potom začali vysvetľovať prečo sú niektoré identity marginalizované, pričom tvrdili, že tieto sociálne konštrukty sú samy o sebe objektívne skutočné.
Napríklad na poli takzvaných štúdií obezity a telesného a psychického postihnutia veria, že postihnutí a obézni majú svoje vlastné povedomie postihnutia a tučnoty, ktoré je dôležitejšie a hodnotnejšie než vedecké poznanie o danej problematike. Takzvaní vedci a aktivisti na poli týchto štúdií veria, že chápanie postihnutia a obezity ako fyzického problému, ktorý sa má riešiť za účelom nápravy tam, kde je to možné, je samé o sebe sociálnym konštruktom zrodeným zo systematickej nenávisti k postihnutým a obéznym ľuďom...
Čo dodať? Nevravte svojmu kámošovi s dobrým úmyslom "X si tučný, nie je to zdravé. Mal by si zhodiť." Aktivisti by to mohli pokladať za nenávisť bez ohľadu na to, ako ste to mysleli.
Pokračovanie Postkoloniálna Teória. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Helen Pluckrose, James Lindsay - Cynical Theories.
