ktorej cieľom je dekonštrukcia Západu takého ako ho vidia jej zástancovia.
Táto ambiciózna demolácia si dala za cieľ systematické odstránenie kolonializmu vo všetkých jeho prejavoch a dopadoch. Vo veľkom sa tu uplatnil postmoderný princíp poznania, ktorý odmieta objektívnu pravdu a namiesto nej presadzuje kultúrny konštruktivizmus, ako aj postmoderný princíp politiky, ktorý vníma svet ako systém moci a privilégií, ktorý určuje čo je možné poznať.
Základ pre túto Teóriu položil psychiater Frantz Fanon, ktorý v roku 1961 uviedol, že kolonializmus reprezentuje predovšetkým systematické popieranie humanity kolonizovaných ľudí; hovorí tu o doslovnej likvidácii ich identity a dôstojnosti a trvá na tom, že kolonizovaní ľudia musia klásť násilný odpor aby si zachovali svoje mentálne zdravie a sebaúctu.
Jeho myšlienkami sa inšpiroval Edward Said , ktorý je dnes označovaný za otca Postkoloniálnej Teórie. V jej jadre je idea, že Západ sa inštaloval do opozície voči Východu spôsobom, akým sa vyjadruje ("My sme normálni, oni sú exotickí" a podobne). Východ je podľa toho konštruovaný tak, aby fungoval ako meradlo, ku ktorému sa Západ môže porovnávať. Pojem "tí druhí" sa používa na označenie tejto degradácie tých druhých, aby sa "tí prví" mohli cítiť nadradene. Said tento myšlienkový postoj nazval Orientalizmom. Väčšina postkoloniálnych akademických prác spočíva v zahrnutí jeho princípov do obsahu. Snahou je prepísať dejiny z hľadiska utláčaných, často v súlade s miestnymi alebo politickými naratívmi či interpretáciou dejín. V úvode do svojej knihy "Orientalizmus" Said píše, že ľudia poznanie nenachádzajú, ale produkujú.
Postkoloniálna Teória zahŕňa (zvyčajne radikálnu) politickú agendu, ktorá v pôvodnom postmodernizme chýbala. Prominentná postkoloniálna feministka Linda Hutcheon to vyjadrila jasne: "Feminizmus aj postkoloniálne bádanie majú zreteľné politické agendy a často aj teoretické postupy, ktoré im umožňujú ísť za hranice dekonštrukcie existujúcich ortodoxných názorov do oblasti sociálnej a politickej akcie."
Nepostrádateľnými pre Postkoloniálnu Teóriu sa stali práce autorov Gayatri Chakravorty Spivak a Homi K. Bhabha. Ich diela sa vyznačujú jednou hlavnou vlastnosťou: mnohovýznamovosťou, nejasnosťou, nepraktickosťou a prekomplikovanosťou. V roku 1998 Bhabha vyhral druhú cenu v súťaži "Philosophy and Literature´s Bad Writing".
Všetko to malo jeden dôsledok: neskúmajú materiálnu realitu ovplyvňujúcu krajiny a ľudí, ktoré boli pod koloniálnou nadvládou a čo bolo potom. Miesto toho analyzujú postoje, presvedčenia, reč, mentalitu, ktoré sú následne vyhlásené za problematické alebo za posvätné.
Bádanie v rámci Postkoloniálnej Teórie sa spočiatku zameriavalo na literárnu kritiku a analýzu písania o kolonializme, postupne sa to rozšírilo a zjednodušilo. Po roku 2000 začal koncept dekolonizovania všetkého dominovať bádaniu aj aktivizmu. Pozornosť sa presunula na vnímané postoje nadradenosti voči ľuďom s určitým štatútom identity. Tieto zahŕňali vykorenené domorodé skupiny a ľudí z rasových alebo etnických menšín, ktoré by mohli byť pokladané za podriadené, diasporické, zmiešané, alebo ktorých nie západné presvedčenie, viera, kultúra alebo zvyky boli znehodnotené. Zámery Teórie sa stali tiež viac konkrétnymi - viac smerom k podnikaniu aktívnych krokov všetko vyššie uvedené dekolonizovať, pritom používať militantné postupy Social Justice, ktoré sa uchytili po roku 2010. Dosiahlo sa to prostredníctvom rôznych dekolonizačných hnutí, ktoré možno väčšinou chápať ako produkt súčasných Teoretikov, ktorí uviedli do akcie doterajšie predpoklady Postkoloniálnej Teórie, z ktorých si zároveň urobili zlaté teľa.
Dekolonizovať niečo, čo v pravom slova zmysle vôbec nie je ani nebolo kolonizované, môže znamenať takmer čokoľvek. Takáto kampaň môže mať napríklad za cieľ menej sa spoliehať na bielych bádateľov z bývalých kolonizačných mocností a nahradiť ich ľuďmi s inou farbou pokožky z bývalých kolónií. Tiež ale existuje snaha o diverzifikáciu poznania a epistemiológie (spôsobov rozhodovania o tom čo je pravda), čo sa v Teórii často označuje ako "iné spôsoby poznania." Na Oxforde požiadavky na symbolické zmeny, napríklad odstránenie "urážlivých" kolonialistických sôch a obrazov boli v jednom balíku s inými, ktoré zahŕňali ďalšie žiadosti o zvýšenie počtu zástupcov etnických a rasových menšín na univerzite, samozrejme tých, ktorí súhlasia s Teóriou. Bolo tam ale aj zvýšené zameranie na zmeny toho čo je obsahom štúdia a ako sa to študuje.
Teória tvrdí, že objektívne poznanie, ktoré je pravdivé pre každého bez ohľadu na jeho identitu, je nedosiahnuteľné, pretože poznanie sa vždy viaže na kultúrne hodnoty. Je to postmoderný princíp poznania. Pre Teóriu je poznanie, ktoré je dnes najviac hodnotené vo svojej podstate biele a Západné, čo interpretuje ako nespravodlivosť - bez ohľadu na to, ako bolo to poznanie získané. Je to postmoderný princíp politiky. Vedie to k presvedčeniu, že dôslednosť a úplnosť nepochádzajú z dobrej metodológie, skepticizmu a dôkazov, ale zo "stanovísk" a mnohorakých "spôsobov poznania." Fakt, že takýto prístup nefunguje sa pokladá za nepodstatný, pretože je považovaný za spravodlivý. Inak povedané, nevychádza z toho čo je, ale z toho čo by mohlo byť.
Takto sa absurdne dostávame k spravodlivosti vo vedeckom výskume, ktorá funguje na základe viery, že veda, rozum, skúsenosti, objektivita, univerzálnosť a subjektivita sú ako zdroje získavania vedomostí preceňované, zatiaľ čo emócie, zážitky, tradičné naratívy, zvyky a duchovné systémy viery boli podhodnotené. Úplnejší a spravodlivejší systém získavania poznania má preto hodnotiť to druhé prinajmenšom rovnako ako to prvé.
To je aktivizmus. Jeho snahou je nielen revolucionizovať chápanie poznania a dôslednosti v študijných programoch univerzít, ale aj ovplyvňovať verejnú politiku smerom od dokázanej racionálnej práce k tomu, čo je emocionálne, náboženské, kultúrne a tradičné s dôrazom na prežité skúsenosti.
Títo bádatelia, ktorých vplyv ďaleko prevyšuje ich počet, väčšinou vyštudovali alebo pracujú na elitných západných univerzitách a fungujú v súlade so značne teoretickým rámcom s pôvodom vo Francúzsku, ktorý rozkvitá hlavne v USA a Veľkej Británii. Ich práca má veľmi malý praktický význam pre ľudí žijúcich v bývalých koloniálnych krajinách, ktorí sa snažia vysporiadať sa s politickými a ekonomickými dôsledkami kolonializmu. Neexistujú dôvody myslieť si, že kedysi kolonizovaní ľudia budú mať nejaké využitie pre Postkoloniálnu Teóriu alebo dekolonialitu, ktorá tvrdí, že matematika je nástrojom Západného imperializmu, ktorá vidí schopnosť čítať a písať ako kolonialistickú technológiu a postkoloniálne privlastnenie, ktorá pokladá výskum za produkt totalizačných meta-textov koloniálneho poznania, alebo kritizuje Francúzsko a USA v ich chápaní veľkých čiernych zadkov. (City Girls - Twerk ft. Cardi B (Official Music Video) - YouTube).
p.s.: - Waleská Národná Opera usporiadala sériu prednášok o imperialistických a kolonialistických prvkoch v Pucciniho opere Madam Butterfly.
- letáky v Londýne upozorňovali na koloniálne korene niektorých rastlín v dnešných parkoch a záhradách.
-Univerzita v Edinburgu platí študentom takmer 15 libier za hodinu, aby podrobne preskúmali študijné materiály z hľadiska diverzity a kolonializmu...
Pokračovanie Postmodernistický prístup k telesnému postihnutiu. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Helen Pluckrose, James Lindsay - Cynical Theories.
‘Colonialism’ flap at the opera as Madam Butterfly is put under the microscope (telegraph.co.uk)
Woke warriors take dig at a new target: the ‘colonial roots’ of plants (msn.com)
University pays students £15 an hour to decolonise curriculum (msn.com)
p.s.2: Slovo Teória s veľkým začiatočným písmenom používam v súlade s pôvodným zdrojom informácií na rozlíšenie takzvaných kritických Teórií od všeobecne chápanej teórie.
