Psychologička Lisa Feldman Barrettová ponúkla veľkorysejšie vysvetlenie: "Ak môžu slová spôsobiť stres, a ak pokračujúci stres môže spôsobiť fyzickú ujmu, tak sa potom zdá, že určité typy slovného prejavu môžu byť formou násilia. " Logika tejto argumentácie vedie k tomu, že budeme všetky možné zdroje stresu pokladať za rovnocenné násiliu, čo je potom možné aplikovať na takmer všetko. Ak mi spôsobí stres fakt, že vďaka dani z príjmu pociťujem finančnú ujmu a ňou spôsobené zhoršenie zdravotného stavu, môžem tvrdiť, že sa vláda prostredníctvom zdanenia dopustila násilia na mojej osobe?
Vždy existovali a aj budú existovať ľudia, ktorí majú pocit, že, z hocakého dôvodu, sú nútení porušovať hranice prijateľného správania. Ak by sme sa však chceli izolovať od možnosti, že nás niekto urazí, museli by sme sa úplne stiahnuť zo spoločnosti a uzavrieť v nepreniknuteľne izolovanej kobke. Nie je nič zlé na tom, keď sa cítime urazení. Niekedy nás to možno prinúti vystúpiť na nápravu nespravodlivosti takej, ako ju vidíme, Urobiť krok od prirodzeného odporu, ktorý pociťujeme voči niektorým alternatívnym pohľadom na svet k ich aktívnemu umlčaniu, znamená podriadenie sa autoritárskym tendenciám.
Ďalším princípom pre slobodu slova je:
5. Diverzita. Vyjadrujeme sa otvorene a rozhodne zdvorilo o všetkých druhoch ľudskej odlišnosti.
Potrebujeme zmes otvorenosti a rozhodnej civilizovanosti, čo nie je len kultivovanosť, etiketa alebo dobré spôsoby v úzkom ponímaní. Existujú ľudia, ktorí vedia presne, čo sa je s akou lyžičkou či vidličkou, a že sa nemá rozprávať s otvorenými ústami, ale keď tie ústa otvoria, vychádza z nich prúd snobských a nenávistných predsudkov. Ako povedal Montesquieu: "Kultivovanosť lichotí nerestiam druhých, civilizovanosť nám bráni ukazovať tie naše. "
Zdvorilosť je atribútom civilizovanej spoločnosti alebo v inej formulácii je to "rešpektovanie dôstojnosti a túžba po dôstojnosti druhých ľudí. " Je to takisto spojené s ideálmi tolerancie, ktorá diverzitu činí možnou a ktorá je pre diverzitu nevyhnutná. Ak však zájdeme príliš ďaleko v tolerovaní tých, ktorí sú sami zásadne netolerantní, skončíme zničením základov samotnej tolerancie. Ešte aj Gándhí bol presvedčený, že zbabelosť tvárou v tvár zlu je horšia než oponovanie zlu násilím.
Britský regulátor médií Ofcom sa v sekcii svojho vysielacieho kódexu odvoláva na "všeobecne akceptované normy. " Všeobecne akceptované kým?
Mali by sme sa usilovať, bez akýchkoľvek ilúzií, o civilizovanosť ako normu celosvetovej civilnej spoločnosti alebo inak ako normu civilizovanej celosvetovej spoločnosti. Treba si pritom ale vyjasniť niekoľko základných vecí: 1. existujú veľmi staré a dôležité spôsoby narušovania normálnych pravidiel civilizovanosti, vrátane umenia a humoru, 2. existuje dôvod na necivilizovanosť ako zbraň slabých, odstrkovaných a utláčaných, 3. najdôležitejšie je, že je potrebná nielen civilizovanosť, ale kombinácia rozhodnej civilizovanosti a otvorenosti. Otvorenosť samotná môže viesť k anarchii, civilizovanosť bez otvorenosti je receptom na neslobodu. Ak, v tých slobodnejších krajinách, je veto vyhlásenie "Som urazený" považované za dostatočný dôvod, aby verejné orgány alebo súkromné inštitúcie povedali inej osobe aby "zavrela klapačku," potom význam slova "rešpekt" bol zveličený spôsobom, ktorý obmedzuje slobodu.
Ak hovoríme to, čo cítime, nie to, čo by sme mali povedať, môžeme sa zo skúsenosti naučiť, čo uráža iných, čo im ubližuje a takto pre seba samých odhaliť, čo je treba aby sme mohli nažívať ako susedia. Miesto toho, aby sme svoje predstavy o odlišnosti zamietli pod koberec, kde budú zahnívať a posmrdkávať, mali by sme o nich hovoriť otvorene a civilizovane, a to aj v umení a humore. Práve pre to potrebujeme rozhodnú civilizovanosť. Rozhodnú v dvoch zmysloch slova. Za prvé ako úprimnú a otvorenú debatu, žiadne strojené vety, žiadne našľapovanie okolo alebo samocenzúra. Musíme byť schopní zvládnuť úprimný, možno až urážlivý opis a vyjadrenie odlišností. Za druhé ako kvalitu civilizovanosti samotnej. Vybudovať taký spoločenský rámec, aby vydržal dosť silné búrky, ktoré ho budú previevať.
Ďalšou veľkou slabinou zákonov proti prejavom nenávisti, prijatých v mnohých krajinách (okrem tých, ktoré som spomínal v minulom článku) je, že majú tendenciu povzbudzovať ľudí k tomu, aby akceptovali urážku miesto toho, aby ju ignorovali, vysporiadali sa s ňou a s jej autorom slovne alebo sa s ňou jednoducho naučili žiť. Miesto toho, aby sme si vypestovali hrošiu kožu a nedali sa vyviesť z miery skutočnými alebo iba pociťovanými urážkami nafúknutými do rozmerov prejavov nenávisti, učíme sa, že uraziť sa má svoje výhody. Veď na našej strane je zákon. Zistili sme, že je výhodné vypestovať si syndróm tenkokožca, takže sa z niektorých stali profesionálni "urážači sa. "
Len slabo vo verejnosti zaznieva hlas Rickyho Gervaisa: "To, že sa cítite urazený ešte neznamená, že máte pravdu."
Zvyk urážať sa nie je rozšírený len medzi jednotlivcami. Keďže zákony zamerané proti prejavom nenávisti fungujú na základe definície charakteristík určitých skupín, povzbudzujú niektoré skupiny, alebo aspoň ich zvolených či samozvaných vodcov, v snahe získavať uznanie štátu na základe výzvy "Ak ochraňujete ich, prečo nie nás?" Zabezpečením ochrany a podpory štátu podľa zákona tieto skupiny alebo vodcovia potom mobilizujú voličov, pričom menia skutočné, alebo len predstierané pohoršenie z porušovania ich práv či pociťovaných urážok, na publicitu, podporu (aj finančnú) a na hlasy vo voľbách. Dnes takto bežne získavajú politický kapitál požadovaním trestného stíhania niekoho, kto podľa nich urazil ich komunitu. Vodcovia komunít a politici súťažia vo využívaní zákonov proti prejavom nenávisti na vlastné politické ciele.
Indický politológ Pratap Bhanu Mehta vypozoroval, že: " Ak dokážete vyvolať násilie alebo ukázať, že ste boli hlboko urazení, bude po vašom. Indické zákony nás nechránia proti prejavom nenávisti; povzbudzujú nás, aby sme ich vytvárali a spätne vedú k zákazom. "
Niekedy skupiny, ktoré prehlasujú, že bojujú za práva menšín (náboženských, rasových, sexuálnych) vyhrávajú nové zákonné zákazy a limity nie silou ich argumentov, ale argumentom ich sily.
Keby som mohol založiť "Ligu na ochranu ľudí bez vlasového porastu na temene hlavy, " presadil by som zákonný zákaz používania slova "plešatý" vo všetkých jeho obmenách. Po získaní dostatočného množstva členov a sympatizantov by som mal postačujúcu silu na ovplyvňovanie volieb, získavanie dotácií zo štátneho rozpočtu a celkom slušné živobytie.
Pokračovanie https://blog.sme.sk/antonkovalcik/spolocnost/desat-principov-pre-slobodu-slova-6
Zdroj informácií: Andrew Doyle - Free Speech.
Timothy Garton Ash - Free Speech.
