Niektoré existujú na úrovni chromozómov, iné na úrovni hormónov, ďalšie na úrovni vnútorných štruktúr, ktoré sa dajú len ťažko rozlíšiť a nakoniec iné na úrovni anatomických častí, ktoré sú jasne rozlíšiteľné. Všetky tieto odlišnosti možno nazvať "medzipohlavnými", otázkou však je aké malé odlišnosti od normálu možno označiť za zanedbateľné a aké za určujúce človeka ako medzipohlavného (intersexuál), či inak povedané s nejasným pohlavím. Kedysi sa tento stav nazýval hermafroditizmus.
Kedykoľvek príroda vytýči nejasné hranice, ľudia vždy pristúpia s nadšením k ich náprave a špecialisti v tejto činnosti nám povedia nasledujúce: v Amerike sa dnes jedno z dvetisíc detí rodí s genitáliami tak nejasnými, že sa hneď prizýva tím špecialistov. Približne jedno z tristo bábätiek ich má dosť nezvyčajné na to, aby bežný pediater odporúčal rodičom návštevu špecialistu.
Väčšina medzipohlavných ľudí si udržiava pohlavie, ktoré im bolo zapísané pri narodení bez ohľadu na to či im chirurg upravil genitálie tak, aby vyzerali typicky pre ich pohlavie alebo nie. Ľudia, ktorí zmenili svoje genderové označenie ako teenageri alebo dospelí nepovažujú nesprávne identifikovaný gender ako hlavný zdroj svojho trápenia. Problém starostlivosti o ľudí s nejasným pohlavím pre nich nebol problémom genderovej identity ako takej. Problém bol v tom, že v záujme striktných genderových noriem do nich rezali, klamali im a presvedčili ich, že sa za seba musia hanbiť. Doktori boli tak posadnutí naprávaním pohlavia, že nevideli to, že svojim konaním spôsobujú veľké škody. (David Reimer a jeho tragický osud. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk ). Bolo treba, aby tieto prípady prestali riešiť ako experimenty genderovej identity a začali k nim pristupovať ako k pacientom.
Bolo by jednoduché dôjsť k presvedčeniu, že všetci títo lekári sú zloduchovia. V skutočnosti to sú v základe dobrí ľudia. Pri štúdiu im však povedali, že ak chirurgicky neupravia netypické pohlavné znaky alebo ak nezačnú do chlapcov s mikropenisom pumpovať rizikové drogy, aby im narástol na správnu veľkosť, tie deti potom v puberte spáchajú samovraždu. Bill Reiner, urológ, ktorý študoval na genderovej klinike doktora Moneyho, no neskôr vystúpil proti jeho prístupu k pacientom, sa snažil nájsť dôkaz o tom, že nejaké deti spáchali samovraždu, pretože neboli "napravené". Nenašiel žiadny.
Keď lekári začali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch študovať genderovo dysforické deti, žiadny klinický lekár neveril, že ich pocity ich skutočne robia príslušníkmi opačného pohlavia, už vôbec nie aby niekto sníval o tom, že im bude podávať nejaké lieky alebo operovať ich. Snažili sa predpovedať ako sa tieto deti budú cítiť keď budú dospelí. Každá štúdia ukazovala na ten istý záver: pravdepodobne vyrastú ako gayovia a veľmi nepravdepodobne sa stále budú identifikovať alebo byť členmi opačného pohlavia. Neexistovalo nič také ako "trans dieťa" v zmysle toho, aby niekto mohol byť identifikovaný tak, že z neho určite alebo veľmi pravdepodobne vyrastie trans dospelý. Dnes sú tieto skutočnosti ignorované, pretože odporujú ideológii genderovej identity. Tvrdenia genderovo dysforických detí o ich identite sa berú ako jasná vec a akákoľvek možnosť, že ich to raz prejde sa popiera. Pochybovači sú označovaní ako bigoti, ktorým nezáleží na tom či sa genderovo dysforické deti zabijú, nie ako whistlebloweri, ktorým záleží na záujmoch detí.
Všetko sa to začalo s tými najlepšími úmyslami. V deväťdesiatych rokoch sa klinickí lekári, ktorí prijali myšlienku, že problém väčšiny genderovo dysforických detí sa vyrieši sám od seba, začali zamýšľať nad otázkou čo s tou menšinou, u ktorej sa tak nestane. Jedinou možnosťou bolo počkať a zistiť to. Malo to však nevýhody, obzvlášť nezvratné zmeny, ktoré prináša puberta. Tie sú iné u transmužov a u transžien, pretože účinky testosterónu je ťažko možné zakryť. Transžena, ktorá prešla mužskou pubertou, bude celý život mať jej znaky: hrubý hlas, Adamovo jablko, črty tváre, ochlepnie na tele a na tvári, silná telesná konštrukcia s veľkými rukami a nohami. Dedičstvo pubertálneho estrogénu u transmužov je menej viditeľné a pomerne dobre sa dá zamaskovať prijímaním testosterónu v dospelosti, resp. aj mastektómiou.
Gender dysforické deti oboch pohlaví sa však hrozia nastávajúcich fyzických zmien. Nájde sa spôsob ako ich odložiť, aby bolo viac času na určenie na ktorú stranu sa to preváži? Tak sa klinickí lekári v Amsterdame rozhodli pre pauzu v puberte. Počnúc vekom okolo dvanástich rokov podali malej skupine detí injekciu s triptorelinom, čo je látka zo skupiny nazvanej"blokátory puberty", pretože zastavujú signály vysielané hypofýzou, ktoré riadia pubertu tým, že iniciujú tvorbu estrogénu alebo testosterónu. Hlavnou myšlienkou tu bolo, že tí, ktorých dysfória zanikne by prestali brať blokátory v momente keď si uvedomia, že tranzíciu na iné pohlavie nepotrebujú, neutrpia nič horšie ako mierny sklz vo vývine a vyrastú ako príslušníci svojho prirodzeného pohlavia (a veľmi pravdepodobne gay). Tí, ktorým dysfória pretrvá, budú ušetrení neželaného fyzického vývinu a vo veku keď budú dosť starí na to, aby dali informovaný súhlas na nezvratnú terapiu, začnú brať hormóny druhého pohlavia, vyvinú sa im jeho sekundárne charakteristiky a po zvyšok života budú v pohode.
Veci sa však nevydali týmto smerom. Namiesto toho sa stalo niečo zarážajúce. Zo sedemdesiatich detí, ktoré boli medzi rokmi 2000 a 2007 zahrnuté do vedeckej štúdie, každé jedno postúpilo k hormónom druhého pohlavia. Takmer všetky podstúpili operáciu vo veku osemnásť rokov: odstránenie akéhokoľvek prsného tkaniva, ktoré sa vyvinulo aj napriek blokátorom a niekedy aj faloplastiku (vytvorenie neopenisu z tkaniva získaného z predlaktia alebo stehna) u žien a kastrácie a vagínoplastiky u mužov. Všetky tieto deti boli vysoko gender dysforické a na začiatku puberty sa to nevyriešilo samo tak, ako to bolo pôvodne očakávané. Každá predchádzajúca štúdia, kde deti sledovali, však zistila, že väčšina z nich prestala mať problémy s dysfóriou pred nastaním puberty. Najpravdepodobnejším vysvetlením, ktoré sa expertom ponúkalo bolo, že blokátory puberty okrem blokovania fyzických zmien blokovali aj vývinový proces, ktorým sa genderová dysfória často vyrieši sama.
Tu sa klinickí lekári mali na chvíľu zamyslieť. Kanadskí experti však začali predpisovať blokátory puberty nedlho po Holanďanoch, kliniky v USA už v roku 2007. Britská klinika, do ktorej smerujú všetky odporúčania špecialistov ohľadne genderovo dysforických detí pod 18 rokov, známa ako Tavistock, bola o niečo opatrnejšia. V roku 2014 ich však tiež začala bežne predpisovať pod tlakom aktivistov, ktorí tvrdili, že britským "trans deťom" je neférovo odmietaná starostlivosť, ktorá je k dispozícii inde vo svete.
Nikto nevie, koľkým deťom boli podané blokátory puberty, počty však pravdepodobne idú do desaťtisícov. V samotných USA, kde pred desaťročím existovala jedna pediatrická genderová klinika, je ich dnes viac než 50 ponúkajúcich kompletný servis. "Lieky" sa podávajú deťom, ktorých dysfória je mierna alebo len krátka, ktoré sa hlásia k identite druhého pohlavia, no neprežívajú žiadny stres, alebo tým, ktoré sa hlásia k jednej z noviniek, napríklad k nebinárnosti, či nestálemu pohlaviu (gender fluid). Stále viac sú tam predpisované nešpecialistami pod zavádzajúcou zámienkou "informovaného súhlasu", čo znamená, že deti alebo ich rodičia podpíšu vyhlásenie, že preskúmali možné dôsledky, inak povedané zbavili sa tým možného práva žalovať druhú stranu v budúcnosti.
Všade je pritom vidno rovnaký vzorec: takmer každé dieťa, ktoré berie blokátory puberty potom prejde na hormóny druhého pohlavia. Pôvodný zámer, že blokátory puberty poskytnú dieťaťu čas, aby sa dysfória vyriešila sama od seba sa v celom procese nejak vyparil. Miesto toho sa stali súčasťou terapie, ktorá deti vedie k dospelosti kedy sa budú identifikovať ako trans osoby. Deti sa na túto cestu dostávajú vo veľmi nízkom veku. Nakoniec, ak niekto verí vo vrodenú genderovú identitu, tak keď dieťa prehlási, že je v skutočnosti druhého pohlavia, nemôžete robiť nič, iba súhlasiť. A tak sú "spoločensky tranzíciované" - sú predstavené svetu ako príslušníci toho pohlavia, ktoré chcú...
Genderovo afirmatívny prístup je presadzovaný tými najvplyvnejšími klinickými lekármi. Jednou z nich je aj Diane Ehrensaft, riaditeľka genderovej kliniky detskej nemocnice v San Franciscu a členka predstavenstva aktivistickej skupiny "Gender Spectrum". Jej kniha "Gender Creative Child" je manuálom na skorú tranzíciu. Na stretnutí v roku 2016, ktoré Gender Spectrum organizovala, Ehrensaft prehlásila, že batoľa dokáže naznačiť trans identitu svojim rodičom prostredníctvom neverbálnych "genderových posolstiev" (!!!).
A to ešte nie je koniec.
Pokračovanie Keď sa povie Trans 5 - R.O.G.D. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Alice Dreger - Galileo's Middle Finger.
Helen Joyce - Trans.
