Len aby si neublížil(a)!

Písmo: A- | A+

Vzorovým príkladom ako niektorí akademici podporujú mentálne zvyky podobné kognitívnym poruchám o ktorých som písal minule (Tri nepravdy), je propagácia konceptu takzvaných mikroagresií.

Spopularizovaný bol v roku 2007 v článku Deralda Wing Sue, profesora pedagogickej fakulty Columbia University, USA. On a jeho kolegovia definovali mikroagresie ako "stručné a bežné, každodenné, zámerné alebo nezámerné, necitlivosti slovom či vytvorením prostredia, ktoré komunikujú nepriateľské, negatívne alebo opovržlivé vyjadrenia na adresu ľudí inej farby pokožky." Spočiatku boli teda zamerané na rasové prejavy, neskôr sa definícia rozšírila do mnohých ďalších oblastí.

Problém tejto definície je v tom, že ak je niečo agresia, tak sa nikdy nejedná o skutok nezamýšľaný či náhodný. Ak do niekoho náhodou vrazíme v dave ľudí bez úmyslu ublížiť mu, nejedná sa o agresiu aj keď to dotyčný môže takto mylne interpretovať. Keď Sue do definície zahrnul "nezamýšľané" prejavy neúcty či urážky a keď tie potom definoval výhradne podľa toho, ako ich interpretovala dotknutá osoba, povzbudil ľudí k tomu, aby ich ľudia takto mylne vnímali. Povzbudil ich k emocionálnemu zdôvodňovaniu - aby začali s vlastnými pocitmi a aby ich následne odôvodnili záverom, že sa voči nim niekto dopustil skutku agresie. Čokoľvek niekto pocitovo vníma ako urážku, si teda môže vysvetliť ako takú a ako akt agresie druhej osoby voči nemu, bez ohľadu na to, či to bolo tak zamýšľané, alebo sa jedná o absolútne náhodnú, nezamýšľanú udalosť. Vedie to k myšlienke, že o ľuďoch si treba myslieť to najhoršie, predpokladať, že majú motiváciu konať zlo a potom interpretovať ich činy v tom najhoršom možnom svetle. Neexistuje proti tomu žiadna obrana, pretože na takto ponímané "agresie" nemožno stanoviť žiadne objektívne meradlo či štandard.

Faux pas, keď stačí obyčajné ospravedlnenie, ešte nerobí z nikoho agresora ani bigota. Kto sa v živote žiadneho faux pas nedopustil, nech prvý hodí kameňom.

Sťažnosti na mikroagresívne skutky sa potom zhromažďujú a publikujú sa správy o drobných priestupkoch či urážkach medzi rôznymi kolektívmi, následne sa interpretujú ako časť širšieho trendu nespravodlivostí, pričom tí, ktorí nimi trpia sú spoločensky prehliadaní a zaznávaní, a preto si zaslúžia súcit a pomoc.

Tí istí aktivisti, ktorí v rámci kultúry ublíženosti bojujú proti mikroagresiám, často sami prejavujú netoleranciu voči akémukoľvek nesúhlasu či rozdielnosti názorov. Tí, ktorí s nimi nesúhlasia, sú podľa nich rasisti, misogýni, homofóbi, islamofóbi, romofóbi, transfóbi a podobne. Netoleranciou bojujú za toleranciu. Absurdnejšie znie hádam už len "vojna za mier."

O mikroagresiách podrobnejšie hovorí starší blog  https://psychoblog.sk/mikroagresie-citlivot-a-americka-rozmaznanost/

Kultúra ublíženosti, tak, ako je definovaná, sa vyznačuje nízkou odolnosťou voči neúctivosti a urážkam. V súvislosti s tým produkuje aj nízku toleranciu voči všemožným druhom ťažkostí a nepohodlia, aj keď tie sa nepokladajú za urážky ako také. Vyznačuje sa tiež tendenciou žiadať o pomoc tretiu stranu, obzvlášť úrady, a to spôsobom, ktorý zvýrazňuje zraniteľnosť jednotlivca alebo skupiny. Jedným z výsledkov tohto prístupu je kampaň za zavedenie výstrah proti emocionálnym spúšťačom (v orig. trigger warnings), ktorých úlohou má byť ochrana ľudí pred kontaktom so slovami, obrazmi alebo myšlienkami, ktoré by im mohli spôsobiť stres. 

Tieto výstrahy boli pôvodne vyvinuté ako terapeutický nástroj v diskusných skupinách na pomoc obetiam trpiacim posttraumatickou stresovou poruchou. Podľa niektorých expertov aj takto úzko ponímaná definícia neprináša presvedčivé výsledky. Teória PSP bola vyvinutá ako kategória na popísanie psychologických efektov, ktorými trpia ľudia predtým vystavení vojnovým hororom, extrémnemu násiliu a podobným skúsenostiam. Takí ľudia môžu neskôr trpieť napríklad záchvatmi paniky či zábleskmi z minulosti, čo môže byť spôsobené rôznymi spúšťačmi - slovami, zvukmi, obrazmi a podobne. Hlavnou myšlienkou, ktorá je za tými výstrahami je upozorniť trpiacich PSP na to, že môžu byť svedkami niečoho, čo takéto reakcie spustí. 

Keď sa však pojem trauma rozšíril na "prežívanie pocitu nepohodlia," celý tento koncept sa stal nebezpečným nezmyslom. Dnes to došlo až tam, že na niektorých univerzitách v USA, Veľkej Británii a inde, sú tieto výstrahy uplatňované tak široko, že umožňujú študentom nezúčastniť sa prednášok či iných aktivít, kde sa "môžu stretnúť so spúšťačmi" nepohodlia, dostávajú varovania o čítaní kníh, napríklad Veľkého Gatsbyho, Ovídiových Metamorfóz, Shakespeara; študenti práv nemusia byť na prednáške, kde sa preberá znásilnenie atď, atď. 

Pozor, učenie môže spôsobiť traumu!
Pozor, učenie môže spôsobiť traumu! 

V niektorých ohľadoch je prechod ku kultúre ublíženosti zosilnením trendov, ktoré boli badateľné pri prechode od kultúry cti ku dôstojnosti s tým, že bezpečie sa stáva stále dôležitejším. Ak kultúra dôstojnosti urobila z bezpečia čnosť, kultúra ublíženosti si z nej spravila božstvo. Je to vidno v stále väčšom šírení výstrah pred emocionálnymi spúšťačmi, ktoré majú chrániť zraniteľných jedincov pred psychickým poškodením. Vidíme to tiež na stále častejších výzvach na zriaďovanie takzvaných "bezpečných priestorov" (safe spaces), a to nielen na amerických či britských univerzitách. 

Nevstupujte do môjho bezpečného priestoru!
Nevstupujte do môjho bezpečného priestoru! 

Tento pojem vznikol v hnutí za práva žien, kde bol odkazom na fóra na ktorých mohli byť diskutované ich záležitosti, neskôr bol prijatý aktivistami LGBT hnutia na označenie miesta, kde príslušníci sexuálnych menšín mohli byť sami sebou bez toho, aby boli posudzovaní alebo diskriminovaní. 

Prečo dnes mnohí mladí ľudia, historicky väčšinou spojení s podstupovaním rizika, experimentovaním, porušovaním pravidiel a búraním obmedzení, vidia bezpečie ako všepresahujúcu čnosť, až tak, že ich obavy o bezpečie pravidelne vedú k cenzorom, zákazom a vyhýbaniu sa diskusiám s tými, ktorí sa vyznačujú iným názorom? Stručná odpoveď znie: Boli takto vychovaní. Vyrástli na príbehoch o tom, akí sú zraniteľní a ako veľmi potrebujú ochranu. Bola im poskytovaná strava plná úzkostí, bezpečia a averzie voči riziku, ktorá dnes ohrozuje liberálne hodnoty tolerancie a odolnosti.

Bývalý poradca prezidenta Obamu Van Jones v roku 2017 v diskusii na "Institute of Politics" chicagskej univerzity študentom povedal:

"Nechcem, aby ste boli v bezpečí po ideologickej ani po emocionálnej stránke. Chcem, aby ste boli silní. To je rozdiel. Nebudem vám stavať chodníky v džungli. Obujte si poriadnu obuv a naučte sa, ako sa vysporiadať s nepriazňou. Neodstránim z fitka všetky závažia, lebo celý jeho zmysel je práve v tých závažiach."

V reálnom živote žiadne skutočne bezpečné priestory neexistujú. Ani lode sa nestavajú preto, aby si pekne hoveli v bezpečnom prístave.

Pokračovanie Zradná identita. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)

Zdroj informácií: Campbell - Manning: The Rise of Victimhood Culture.

 Lukianoff - Haidt: The Coddling of the American Mind.

  Mick Hume : Trigger Warning.

  Claire Fox: I Still Find That Offensive. 

 https://psychoblog.sk/mikroagresie-citlivot-a-americka-rozmaznanost/

Skryť Zatvoriť reklamu