Nezačneme od Adama, ale od Edwarda. Jennera.

Poučiť sa z minulosti nie je až také ťažké a hlavne za to treba zaplatiť menšiu cenu, než pri učení sa na vlastných chybách.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Priemerna dĺžka života v Anglicku okolo roku 1750 bola približne 35 rokov. Najviac to zvýrazňovala neuveriteľne vysoká kojenecká úmrtnosť. Choroby, ktoré sú dnes už, chvalabohu, dávno neznáme, zabíjali veľké počty obyvateľov Európy.

Jednou z prvých chorôb, ktoré boli skúmané pomocou vtedajších vedeckých metód a súčasne prvou nemocou, proti ktorej sa vakcínovalo, boli pravé kiahne. Bola to choroba s 30%-nou mierou úmrtnosti, charakteristická príznakmi podobnými chrípke, za ktorými nasledovali vyrážky a lézie na pokožke a hnisavé rany. Mnohí z tých, ktorí prežili boli trvalo zjazvení alebo oslepení. Od roku 1970 sa nevyskytol ani jeden prípad tohto ochorenia a jediné známe vzorky vírusu, ktorý ju spôsoboval existujú v zabezpečených vládnych výskumných laboratóriách v Rusku a USA. 8. mája 1980 boli vyhlásené za eliminované na celom svete.

Jednou z vlastností pravých kiahní, ktorá pomohla pri prvých snahách o ich liečenie bola skutočnosť, že ak sa nimi niekto infikoval a prežil, neskôr sa už nenakazil. Prvé pokusy o vystavenie ľudí tomuto vírusu boli uskutočnené pravdepodobne v Číne alebo Indii, pričom sa používala metóda takzvanej variolácie, ktorá spočívala vo vdychovaní zomletých chrást, alebo roztoku hnisu z rany. V Európe sa to však nijak zvlášť neuchytilo a považovalo sa to skôr za druh ľudového liečiteľstva. Veda síce už koncom osemnásteho storočia nadobúdala na význame, no nejaké vedecké metódy v dnešnom zmysle či štatistická analýza získaných dát alebo zverejňovanie výsledkov ešte neexistovali.

Pravé kiahne majú niekoľko spoločných vlastností s kravskými kiahňami, ktoré napadajú vemená kráv a produkujú lézie podobné tým, ktoré ostávajú pri pravých kiahniach. Pri infikovaní človeka však kravské kiahne majú menej negatívne účinky, vo všeobecnosti nie smrteľné. Prvý zaznamenaný pokus o vakcináciu pravými kiahňami uskutočnil v roku 1774 anglický farmár Benjamin Jesty keď sa v okolí jeho bydliska objavila nákaza pravých kiahní. Veľkou ihlou nabral hnis z rany na infikovanej krave a poškrabal ňou rameno svojej ženy a detí. Rany sa im zapálili, no všetci prežili.

Objav vakcinácie sa však pripisuje anglickému dedinskému lekárovi Edwardovi Jennerovi, pretože ako prvý systematicky otestoval myšlienku, že vystavenie človeka kravským kiahniam zabráni jeho neskoršej infekcii pravými kiahňami. Meno, ktoré tomuto procesu dal a ktoré sa používa dodnes - vakcinácia - pochádza z latinského slova vacca, čo v preklade znamená krava.

Aj keď vakcinácia nebola prijatá okamžite (ako inak, hneď od začiatku sa stretla s opozíciou), v roku 1840 nahradila varioláciu, ktorá bola zakázaná Britským Zákonom o Vakcinácii z toho istého roka.

V dôsledku niekoľkých epidémií obrny po Druhej svetovej vojne bola jasne nevyhnutná potreba vakcíny proti tejto chorobe. Začali sa preteky o zostrojenie prvej široko použiteľnej vakcíny, ktoré sa už od začiatku uberali dvomi smermi: Jonas Salk používal vírus vypestovaný v živej kultúre a potom ho zabíjal formalínom. Albert Sabin používal oslabený vírus, ktorý rástol v bunkových kultúrach v podmienkach, ktoré podporovali jeho mutácie. Po niekoľkých cykloch bol zmutovaný vírus menej účinný pri infikovaní ľudských buniek, no ešte dostatočne podobný pôvodnému vírusu obrny, aby v ľudskom tele naštartoval imunitnú reakciu.

Ako prvá bola v roku 1952 vyvinutá Salkova vakcína, ktorá sa s vyše 600 tisíc účastníkmi čoskoro stala najtestovanejším biologickým materiálom v histórii. Výskyt obrny v USA klesol z 35 tisíc prípadov v roku 1953 na necelých 6 tisíc o štyri roky neskôr.

V roku 2002 sa dovtedy neznámy vírus začal šíriť v Číne a spôsobovať pľúcne ochorenie. Neskôr bol nazvaný SARS alebo SARS-CoV (severe acute respiratory syndrome coronavirus). Vedci prišli k záveru, že na začiatku bol najpravdepodobnejšie prenesený na ľudí z netopierov so sprostredkovaním malých zvierat, ktoré sa v ľudskom okolí viac pohybujú - psy, mačky a podobne. Choroba sa postupne rozširovala a nakoniec infikovala 8.000 ľudí z 29 krajín, pričom 774 z nich zomrelo. Neexistovala vakcína ani žiadna liečba. Vlastne sa začalo s vývinom vakcíny, no choroba bola skrotená a potom zlikvidovaná prastarým spôsobom - zisťovaním kontaktov a karanténou: nájsť prípady nákazy, identifikovať ich kontakty a držať ich v karanténe dokým sa neukáže, že už nie sú infikovaní. Začalo to v novembri 2002 a skončilo v júni 2003. Nebola teda bezprostredná potreba vakcíny aj keď si nikto nemohol byť istý, že už nikdy neprepukne ďalšia nákaza. Vírus pravdepodobne ďalej obiehal v netopieroch a možno aj iných zvieratách.

Ďalší veľmi zlý koronavírus sa zjavil v roku 2012. Pretože začal infikovať ľudí na Strednom východe, stal sa známym ako MERS-CoV (Middle East respiratory syndrome). Zistilo sa, že vírus sa uhniezdil v populácii tiav na Strednom Východe, preto boli infikovaní hlavne ľudia, ktorí prichádzali do styku s ťavami. Do januára 2020 bolo potvrdených 2.400 prípadov, z toho 858 úmrtí. Rozdiel medzi SARS a MERS bol hlavne v tom, že zatiaľ čo ľudia infikovaní vírusom SARS mali vždy jednoznačne identifikovateľné, často veľmi silné príznaky, čo činilo sledovanie a karanténu jednoduchšími, mnohí aj mladí ľudia nakazení vírusom MERS mali veľmi mierne infekcie takmer bez príznakov, pričom stále boli schopní šíriť vírus medzi ostatnými.

V roku 2014 prepukla v západnej Afrike nákaza extrémne smrteľnej, hroznej, choroby Ebola. Prvýkrát bola identifikovaná v roku 1976 a odvtedy bolo zaznamenaných niekoľko menších nákaz, no tentoraz bola nákaza oveľa väčšia a vymykala sa spod kontroly. Až pokým nebola nákaza v polovici roka 2016 definitívne zlikvidovaná, infikovalo sa viac než 28.000 ľudí, z ktorých 11.000 zomrelo. Problémom bol nedostatok pripravenosti vedeckej aj inštitucionálnej. Zbytočné otáľanie, niekoľkomesačné pauzy medzi jednotlivými fázami klinických testov. Medzi decembrom 2014 a aprílom 2015, kým sa viedli siahodlhé diskusie o podobe testu efektívnosti vakcíny, sa nakazilo viac než 5.000 ľudí, z ktorých zomrelo vyše 2.000. Problém nebol v jednotlivcoch, ktorí by pod stresom nerobili dobre svoju prácu, ale v celkovom nedostatku pripravenosti a koordinácie zainteresovaných zložiek, vedeckých i medzinárodných inštitúcií.

Neadekvátnosť reakcie svetovej verejnosti na túto katastrofu a odhodlanie komunity vedcov a expertov na verejné zdravie poučiť sa z chýb, sú kľúčom k pochopeniu toho, čo sa môže stať v budúcnosti. Skúsenosti z tejto blamáže vytvorili základ toho, čo sa urobilo napríklad aj na Oxford University, ale aj v iných vedecko-výskumných centrách. Pomohli pochopiť, čo fungovalo dobre, a čo vôbec nie, navrhnúť, vyvinúť a otestovať vakcíny bezprecedentnou rýchlosťou a s vysokým stupňom dôvery vo výsledok.