Starší, skúsení učitelia tiež asi budú považovať za hlúposť nápad, aby žiaci neboli známkovaní, lebo zlé známky by mohli ublížiť ich sebavedomiu a nebodaj poškodiť ich psychiku. Budú aj hrať futbal bez bránok, aby sa nebodaj po prehre neposkladali? Basketbal bez košov? Nebolo by lepšie povedať im, že sa musia pripraviť na prehry v živote, lebo tie určite prídu? Veľmi pravdepodobne si rozbijú koleno, zradí ich kamarát, v práci ich pri povyšovaní obídu, odmenu dostane niekto druhý... Alebo si myslíme, že v bavlnke vychovaná a pred životnými problémami chránená generácia, neschopná existencie v prípade krízy, ponesie to básnikovo ráno a bude viesť našu spoločnosť, resp. celý svet?
Kultúra ublíženosti nás krok za krokom vedie do veľmi hmlistej budúcnosti.
Pre niekoho je dnes šokujúce vidieť, že nevinné otázky či neškodné prehlásenia môžu vyvolať búrku rozhorčenia. Protesty, verejne zahanbovanie, prepúšťanie z práce, vyšetrovania a vylučovanie zo spoločnosti - všetko kvôli veciam, ktoré sú v najhoršom prípade neslušné, väčšinou ani to nie. Druhí zase nedokážu pochopiť, ako niekto môže nezdieľať ich rozhorčenie. Podľa nich rasizmus, sexizmus, homofóbia a útlak úplne zaplnili našu spoločnosť a mnohí ľudia sú príliš zaslepení vlastnými privilégiami na to, aby videli škody, ktoré to napáchalo. Sú tu aj takí, ktorí si nie sú vedomí žiadneho boja medzi morálnymi kultúrami a žijú svoje životy v blaženej nevedomosti o existencii vzdialenej búrky - až kým sa nepohne ich smerom.
Niekedy sa zdá, že hlavné poučenie, ktoré by si mali žiaci zo školy zobrať je to, že oni sú tí, na čom záleží, nie to, aby sa niečo naučili. Vzdelávanie mládeže tradične dovoľovalo novým generáciám, aby sa zapojili do veľkej civilizačnej debaty tým, že im umožnilo prístup k dielam a názorom predchádzajúcich generácií mysliteľov a spisovateľov. Dnes sa zdá, že chceme organizovať diskusiu, v ktorej diskutujú mladí samí so sebou a o sebe, čo im dáva dojem, že sú stredom vesmíru. Generácii snehových vločiek dnes vravíme, že tisícročia literatúry, filozofie a historických záznamov musia byť odložené nabok, aby uspokojili ich momentálne záujmy. Nevyhnutne to vedie k záveru, že nad všetkým má vyčnievať ich vlastná identita. Skupina identity "Ja, ja, ja," a všetko mimo nej má tendenciu byť urážlivé a prejavom nenávisti.
My sme ich tak vychovali. Vystrašili sme ich dlhým zoznamom možných existenčných problémov, urobili sme ich úzkostlivými pokiaľ ide o ich telo a zneužívanie či šikanu od rovesníkov alebo dospelých, stotožnili sme urážlivé slová s fyzickým násilím, úplne normálne problémy dospievania sme riešili liekmi, vytvorili sme predstavu, že, aby boli v bezpečí, musia byť na každom kroku chránení. Zároveň sme ich zaštítili pred kritikou a dovolili, aby prijali vzdelávanie nie v tom, čo je potrebné, ale v tom, čo vyhovuje ich túžbam a záujmom. Vytvorili sme vlastnú generáciu snehových vločiek, prestrašenú, ale arogantnú, ľahko uraziteľnú, no s veľkými nárokmi.
Nie sú to prehnané tvrdenia? Možno trochu áno. Týka sa to celej dnešnej mladej generácie? Rozhodne nie, iba jej veľkej časti. Tej najhlasnejšej a najviditeľnejšej časti. Čo s tým?
1. Pripravme dieťa na cestu, nie cestu pre dieťa. Deti si potrebujú vypestovať normálnu, nie alergickú reakciu na každodenné provokácie vrátane tých na internete. Potrebujú stráviť neorganizovaný čas bez dozoru, aby sa naučili, ako posudzovať riziko, a ako sa vysporiadať s frustráciami, ktoré prináša život.
2. Váš najhorší nepriateľ vám nemôže ublížiť tak ako vaše myšlienky, ak ich neustrážite. Ak ich ovládnete, nikto vám nepomôže viac, dokonca ani vaši rodičia (Budha). Deti sa potrebujú naučiť poznávacie a sociálne schopnosti, ktoré zmenšia emocionálny spôsob argumentovania a povedú ich produktívnejšie, keď budú čeliť provokáciám, ktoré im pripraví život.
3. Čiara, ktorá oddeľuje dobro od zla vedie cez srdce každej ľudskej bytosti (Solženicyn). Umožnite ľuďom pochybovať. Praktizujte čnosť intelektuálnej pokory. Pozorne si všímajte ako vaša škola (škola vášho dieťaťa) praktizuje politiku identity, či inklúzie.
4. Rodičia, pomôžte školám oponovať Trom nepravdám. Čím nižší ročník základnej školy, tým menej domácich úloh a viac hier a pobytu vonku medzi deťmi. Nechajte ich nech si rozpory medzi sebou vyriešia sami. Nenásilne, samozrejme. Nepoužívajte slovo bezpečnosť na nič iné okrem fyzickej bezpečnosti. Pravidlom školy by malo byť, že žiaci nechajú mobily a smartfóny v skrinkách alebo pod dozorom učiteľa v triede. Obmedzte čas, ktorý doma strávia pred monitormi, obrazovkami, či so smartfónom v ruke. Naučte ich pomoci, primeranej fyzickej práci a zodpovednosti.
Iste, ľahšie sa to povie než uskutoční. Aká budúcnosť nás čaká, ak sa aspoň nepokúsime?
Zdroj informácií: Campbell, Manning: The Rise of Victimhood Culture.
Lukianoff, Haidt: The Coddling of the American Mind.
Claire Fox: I Still Find That Offensive
