Je dosť problematické hovoriť o niečom, keď nie je vyjasnený obsah základných pojmov. Budem sa o to snažiť nielen v tomto prvom z niekoľkých nadväzujúcich článkov, ale aj v tých ďalších.
Ak za patogény označujeme mikroorganizmy, ktoré u ľudí spôsobujú choroby, novo vznikajúce patogény sú také, ktoré ľudí bežne nenakazia - aj keď môžeme prísť do kontaktu so zvieratami, ktoré infikujú. Majú však potenciál spôsobiť prudké prepuknutia ochorení aj u ľudí, pričom proti nim existuje iba niekoľko vakcín alebo spôsobov liečby, prípadne vôbec žiadne. Prácou vedcov je potom vyvíjať vakcíny proti tým novo vznikajúcim patogénom, ktoré už poznáme a pripravovať čo najrýchlejši vývoj a výrobu vakcín proti tým ktoré sú novo identifikované.
Niečo málo o vírusoch som písal už pred časom, teraz trochu z iného pohľadu.
Vírusy nie sú živé organizmy: bez pomoci sa nemôžu rozmnožovať a pokiaľ nie sú v hosťovskej bunke, sú úplne nefunkčné. Akonáhle ju však napadnú, dokážu ju takmer úplne ovládnuť tak, že zmenia bežnú činnosť bunky na výrobu väčšieho množstva vírusu, čím prakticky dôjde k jej likvidácii. Aby vírus mohol bunku napadnúť, potrebuje sa napojiť na receptor, ktorý je na jej povrchu. Bunky, z ktorých je naše telo vytvorené, sú obklopené mäkkou membránou pokrytou rôznymi receptormi, ktoré vnímajú okolie bunky a umožňujú jej reagovať na signály prichádzajúce z ostatných častí nášho tela. Napríklad adrenalín, ktorý produkujeme ako odpoveď na stres, strach či fyzickú námahu, sa musí spojiť so špecifickým receptorom na povrchu bunky, aby vyvolal jej reakciu. Rôzne vírusy sa napájajú na rôzne receptory, takže aby vírus mohol bunku infikovať, potrebuje nájsť jeden, celkom konkrétny receptor. Je to niečo podobné ako keď ku každému mobilnému telefónu patrila nabíjačka s inou koncovkou. Vírusy potom musia byť prenosné, to znamená, že sa šíria z jednej bunky do druhej. Keď budeme vírusu vystavení prvýkrát, možno budeme mať šťastie a vírus nenájde správny receptor a nenakazí nás. Ak sa tak nestane a vírus má šťastie, začne sa v našom tele množiť a vyvolá v nás pocit choroby.
Súčasne s tým, ako nás vírus napadne, je odhalený našim imunitným systémom, ktorý sa vyvinul tak, aby bol schopný odhaliť nežiadúcich votrelcov, deaktivovať a zničiť ich, v priebehu čoho si votrelca zapamätáva, aby naňho nabudúce reagoval rýchlejšie. Náš imunitný systém, tvorený B-lymfocytmi a T-lymfocytmi, je v tom väčšinou veľmi dobrý. B-lymfocyty tvoria protilátky, ktoré sa pripoja k vonkajšku vírusu a zabránia mu aby naše telo infikoval, T-lymfocyty sú druhou líniou obrany, ktorá rozozná napadnuté bunky a zlikviduje ich. Hlavnou výhodou, ktorá vírusom umožňuje, aby nás nakazili je ich rýchlosť. Je celkom možné, že vírusová infekcia ovládne naše telo skôr, než imunitný systém stihne zorganizovať efektívnu obranu. Tu prichádzajú na rad vakcíny.
Keď si imunitný systém zapamätá ako vírus vyzerá, je vytrénovaný na boj proti nemu, oveľa rýchlejšie proti nemu vyskočí do boja keď ho nabudúce odhalí. Preto napríklad zvyčajne nedostaneme ovčie kiahne dvakrát. Podmienkou ale je, že najprv na ne musíme niekedy ochorieť, čo nie je žiadna zábava. Ja som ich mal ako osemročný. Úlohou vakcín je poskytnúť pamäti imunitného systému informáciu o tom, ako nebezpečný vírus vyzerá, takže sa s ním môže efektívne vysporiadať keď s ním nabudúce príde do styku, avšak bez toho, aby sme najprv museli ochorieť. Dosahujú to tým, že imunitnému systému ukážu neškodnú napodobeninu vírusu. Mnohé tradičné vakcíny na to používali jeho oslabenú alebo neaktivovanú verziu. Moderné platformové ("plug and play") technológie vakcín využívajú najnovšie poznatky o tom ako funguje biológia na to, aby nášmu imunitnému systému ukázali iba tú časť vírusu, ktorú potrebuje, aby dokázal aktivovať potrebnú imunitnú reakciu. Zvyčajne je to iba proteín na povrchu vírusu, sám osebe absolútne neškodný.
Z hľadiska človeka sú však vírusy riadni hajzlíci... Pretože ich genetický materiál tvorí nestabilná RNK, pri ich prechode z jedného organizmu do druhého dochádza k tomu, že akoby zámerne robia chyby vo svojom genetickom kóde. Inak povedané, vyvinuli sa tak, aby robili chyby a tie chyby im poskytujú bezprecedentnú evolučnú flexibilitu. Tvoria mutácie, ktoré môžu byť neškodné, ale aj zabijackejšie než akýkoľvek iný organizmus. Rôzne vírusy pritom tvoria mutácie rôznym tempom.
Jeden z najsľubnejších smerov, ktorými sa dnes vývoj vakcín uberá, má otrasný názov- rekombinantné adenovírusovo-vektorové vakcíny s deficitnou replikáciou... (odborníci hádam prepáčia kostrbatý preklad z angličtiny).
Na vysvetlenie: adenovírusovo-vektorové znamená, že vakcíny sú do tela dopravené s použitím adenovírusu. Je to skupina vírusov, ktoré u človeka spôsobujú bežné prechladnutie. Existujú v mnohých, navzájom sa mierne odlišujúcich variáciách označených číslami. Adenovírusy, ktoré spôsobujú prechladnutie, napadnú bunku v našom nose alebo hrdle a zmenia ju na továreň produkujúcu oveľa viac ďalších adenovírusov. Nazýva sa to replikácia. Nakoniec bunka praskne, uvoľní vytvorené vírusy, ktoré potom buď infikujú ďalšie bunky v našom tele alebo po kýchnutí či zakašľaní, môžu infikovať niekoho iného. Ak sa z adenovírusu odstráni konkrétny gén, vytvorí sa jeho upravená verzia, ktorá síce môže človeka nakaziť, ale nebude sa ďalej šíriť (replikovať). Považuje sa za vírus s deficitnou replikáciou. Ak sa na miesto odobratého génu do adenovírusu umiestni iný gén, vytvorí sa rekombinantný vírus, čo znamená, že je vytvorený z dvoch rôznych zdrojov. Pridaný gén potom po preniknutí do bunky vydá príkaz na výrobu konkrétneho proteínu, čo proti nemu vyvolá obrannú reakciu imunitného systému nášho tela. Rekombinantný adenovírus s deficitnou replikáciou je teda živý vírus, čo je dobré na vyvolanie silnej imunitnej reakcie, zároveň je veľmi bezpečný, pretože sa nemôže ďalej rozširovať do ďalších buniek, a tak spôsobovať pokračujúcu infekciu.
Po vyvinutí vakcíny a vyrobení jej malého množstva v laboratórnych podmienkach nastáva jej testovanie. Vo fáze I, ktorá je prvou skúškou na ľuďoch, sa testuje bezpečnosť vakcíny a jej schopnosť produkovať imunitnú reakciu na mladých zdravých ľuďoch. Ak prejde, potom vo fáze II sa testuje to isté na širšej vekovej skupine. Vo fáze III sa testuje efektivita vakcíny. Typicky sa všetky tieto fázy skúšok robia tak, že jedna polovica testovaných ľudí dostane vakcínu a druhá injekciu s placebom, ktoré neposkytuje žiadnu ochranu. Môže to byť napríklad obyčajný fyziologický roztok. Tak dobrovoľníci ako ani ľudia, ktorí budú testy neskôr vyhodnocovať nevedia kto dostal testovanú vakcínu a kto placebo. Keď je infikovaný dostatočný počet ľudí, štatistici výsledky otvoria a zhodnotia koľko ľudí bolo infikovaných v skupine s vakcínou a koľko v skupine s placebom. Ak by v oboch skupinách bol počet infikovaných približne rovnaký, ukazovalo by to, že vakcína vôbec nie je účinná. Ak by v skupine s vakcínou nebola žiadna infikovaná osoba, vakcína by bola extrémne účinná. V reáli je to niekde medzi a z toho sa potom dá vypočítať účinnosť testovanej látky. Zvyčajne ak je 70% alebo viac, pokladá sa to za dôkaz, že vakcína bude účinná pri kontrole epidémie.
Prečo vakcíny nie sú účinné na 100%? Pretože sa spoliehajú na imunitný systém človeka, ktorý u niekoho nefunguje práve najlepšie. Zhoršuje sa to napríklad s vekom alebo ak je niekto po chemoterapii či prekonal nejaké závažné ochorenie, ktoré jeho imunitný systém oslabilo.
Nakoniec je tu problém infekcie bez zreteľných príznakov (asymptomatický priebeh). Nie je to problém pre toho, kto to má. Jednoducho iba má vírusovú infekciu, ktorá mu nespôsobuje ochorenie. Pokiaľ si neurobí test ani nevie o tom, že je napadnutý vírusom. Problém je v tom, že takýto človek nemení svoje správanie, veď prečo by aj menil? Je však stále infekčný a rozširuje vírus na iných, ktorí môžu veľmi vážne ochorieť. (V prípade Covid-19 sa počet takýchto prípadov odhaduje na 20 až 50%). Ak by vakcína nemala na asymptomatický priebeh infekcie žiadne účinky, vírus by sa v populácii šíril naďalej aj keby bol každý zaočkovaný. Keďže vakcíny nemajú stopercentný účinok, vždy by bola vírusom ohrozená malá časť populácie. Ak bude vírus naďalej v obehu, bude vytvárať nové a nové mutácie, možno aj spôsobom, ktorý ho učiní nákazlivejším alebo smrteľnejším, prípadne schopným vyhnúť sa pôsobeniu vakcín.
Pokračovanie https://blog.sme.sk/antonkovalcik/spolocnost/nezacneme-od-adama-ale-od-edwarda-jennera
Zdroj informácií: Prof. Sarah Gilbert, Dr. Catherine Green: Vaxxers.
Michael Lewis:Premonition.
