Ticho! Cítite tú nenávisť a spravodlivý hnev, ktorý mi vrie v krvi? Som na dobrej ceste. Ešte pár duchaplných vtipov a spálim americkú vlajku, do ktorej som si balieval hlavu, keď mi ju spaľovalo slnko na connecticutských strechách.
Ale teraz prejdime k dvom príbehom, ktorými som sa vyhrážal v prvej časti. Toto je úžasné, kliknete sem, alebo sem, alebo sem a dostanete sa len tam, kde ja chcem. Za mojich mladých čias sme poznali len pivo a rum. Alebo korzár, spomínate, pamätníci? A teraz sem...
Rúbal som si to po ceste 684 šialenou rýchlosťou od Golden Bridge do Katonah. Cesta č. 684 síce nie je pravá diaľnica, je to niečo ako Žiar nad Hronom – Zvolen, ale ľahko podľahnete ilúzii a spadne vám noha. Tak som si to teda rúbal dobrou 140-kou, čo je v tých končinách považované za šialenú rýchlosť. Pri jazde nad 140 km/hod vás už nemonitoruje polícia, ale NASA. Ponáhľal som sa do práce, cesta bola takmer prázdna, keď tu naraz kde sa vzal – tu sa vzal, objavil sa za mnou policajt a začal húkať. Musel som zatiahnuť na krajnicu a zastať. Ešte ma cez reproduktor upozornil, aby som si dal ruky na volant a až potom ku mne prišiel. Nekládol mi infantilné otázky typu „Pán vodič, akéhože priestupku sme sa to dopustili, no akéhože?“ ale rovno si vypýtal doklady. Bolo mi jasné, že ma zastrelí. Veď tam bola šesťdesiatka (v míľach) a ja som išiel hádam aj 90. Podal som mu pas a medzinárodný vodičský preukaz vydaný OR PZ SR v Rimavskej Sobote, ktorý toľme charakterizuje diplomatov a iné nedotknuteľné zvery, a odovzdane som čakal na smrť. Policajt odišiel do svojho auta a preveroval si ma. Po chvíli sa vrátil a spýtal sa, či viem o tom, že mi pred viac ako rokom vypršalo povolenie k pobytu. Anciáša tvojho, skutočne? No, nehral som sa na debila, samozrejme. Ako som už kdesi ráčil spomenúť, americkým policajtom strašne imponuje pravdovravnosť. Sú to úchyláci, čo vám budem hovoriť. Vravím hej, viem o tom. Povedal som to tak chladnokrvne, ako som len mohol. Vedel som, že idem umrieť. Bolo mesiac po útokoch na dvojičky, nerobil som si ilúzie. Dúfal som, že tá diera, ktorú mi vystrelí medzi oči, nebude na fotke vypadať ako jebák. No čo? Som starý ješitný chlap.
Takže hej, viem o tom. „Ale,“ povedal som v snahe zachrániť si aspoň život, „ja už som na odlete. Doma mám letenku.“
„A kde bývate?“ spýtal sa s úprimným záujmom. Zalial ma príjemný pocit, že možno nakoniec budeme priateľmi.
„V Mahopacu.“
„Tak poďme tam a ukážete mi tú letenku.“
„Dobre,“ povedal som s úsmevom na tvári a chopil som sa kľúčika v zapaľovaní. (Ja som tú letenku naozaj mal! Cha!)
„Dobre, dobre,“ zastavil ma. „Nameral som vám 93 míľ za hodinu. Tu je šesťdesiatka. Pri prekročení rýchlosti o viac ako 30 mph vás musím zatknúť. (tu mi spadla sánka, až mi takmer rozbilo meniskus) Napíšem do (neviem čoho, nechcem si veľmi vymýšľať), že ste išli 85 mph a poštou vám príde pokuta. (Sánka sa mi vrátila, ale meniskus mi už nikto nenapraví.)
Tam je to tak, že on vám na mieste pokutu dať nemôže, aby ste nemali sklony ho korumpovať. O výške pokuty na základe jeho hlásenia rozhodne súd a pošle vám to poštou. Ak súhlasíte, zaplatíte. Ak nesúhlasíte, vrátite im to naspäť a čaká vás súdny spor s policajtom. Mimochodom, viete, že najčastejšou príčinou smrti amerických policajtov nie je „padol pri výkone služby“, ale samovražda? (Odhliadnúc od prirodzených smrtí, samozrejme.) Tie zženštilé citlivky totiž nedokážu zniesť usvedčenie z korupcie. (Toto možno nie je pravda, ale čítal som to kdesi, prisahám!)
Nenápadne mi nazrel do nákladného priestoru, mal som tam hŕbu plechov, lepenku, náradie, prestrašne uskočil, zrejme ho vydesila latentná prítomnosť práce. Povedal mi, aby som si vo vlastnom záujme požiadal o predĺženie víza, v prípade, že to s tou letenkou nebola pravda. Mňa v tej chvíli premohol akýsi záchvat poctivosti a poprosil som ho, aby mi to zo súdu poslali čím skôr, lebo o dva týždne naozaj odchádzam. (Nestihli to. Dodnes to nemám zaplatené. Kamaráti mi telefonovali, že to bolo nejakých 200 dolárov. Ako by povedal kolega Menša tu v Brne, ser na ně, co máš z teho!)
No a to je všetko. Pustil ma, ja som odišiel, tu by sa žiadalo povedať, že som mesiac po útoku na WTC unikol z pazúrov smrti, ale to by už bol aj tak len taký blábol.
No a na záver len stručne príhodu môjho kamaráta z Yonkers (to je mestečko hneď vedľa New Yorku, ktoré je hádam horšie, ako býval voľakedy Bronx. Viem to, žil som tam chvíľu.) Zabudol som, ako sa volal. Viem, že to bol Čech (teda je, ale bol aj v čase príbehu).
Vracal sa opitý z pařby. V križovatke uprostred noci mu nedal prednosť triezvy americký šofér a narazil do neho. Keď uvidel, že má oproti sebe opitého cudzinca, začal sa strašne rozkrikovať a chcel od neho 500 dolárov, inak že zavolá políciu. Zdôrazňujem, že obom bolo jasné, že nehodu spôsobil americký šofér. ... (zaboha si nespomeniem na jeho meno) mu peniaze nedal, ale sám policajtov zavolal. A hneď im povedal, že si od neho ten Američan pýtal 500 dolárov. No to ste mali vidieť tú rýchlosť, akou mu nasadili klepetá. Američanovi, samozrejme. Za priame obvinenie z uplácania. Ten môj Čech potom v sprievode policajtov odšoféroval domov a sľúbil im, že už v tú noc za volant nesadne. Nakoniec vyviazol len s pokutou za alkohol a ešte raz ho potom vypočuli, či trvá na tom obvinení. Neviem, ako sa to skončilo.
Takže tak. Toto je súčasť systému, ktorým je tak moderné pohŕdať. Američania doplácajú na to, že sú jedinou vojenskou a zároveň ekonomickou veľmocou. Americká vláda nepochyne robí chyby. Tak, ako každá iná vláda. Ale chráňboh, aby ktorákoľvek iná krajina mala takú výraznú vojenskú a ekonomickú prevahu, ako majú oni. To by sme to asi nerozchodili, priatelia. Som rád, že ich máme. Priznávam sa k tomu aj napriek výraznej újme na karme, pretože toto priznanie je pre mňa oveľa dôležitejšie, ako váš hlas. Bez urážky. Mám rád karmu, mám rád hlasy, ale nie za každú cenu.
