Ján Babarík
Protestujme proti opozícii
Dnes čelíme inému Ficovi ako bol ten v roku 2018. Tomuto Ficovi dýchala na krk basa a on už len tak lacno necúvne.
Času je málo Zoznam autorových rubrík: jednohubky, názory, príbehy, Berky Jariabok, Cirkev Svätej Tácky, Zalužany, časovaná bomba, na slovenskú nôtu, rozprávky z tisíc a jednej noc, Súkromné, Nezaradené
Dnes čelíme inému Ficovi ako bol ten v roku 2018. Tomuto Ficovi dýchala na krk basa a on už len tak lacno necúvne.
Liberál alebo fašista? Zdá sa, že sme leitmotív blížiacich sa volieb zdegradovali do vojny týchto dvoch pojmov. Akoby sme stratili schopnosť normálne si vynadať.
Napriek závažným kriminálnym kauzám, ktoré priamo ohrozujú budúcnosť štátu a jeho obyvateľov, sa koaličným gaunerom úspešne darí diktovať banálne (v tejto dobe a v tejto situácii) predvolebné témy, ktoré opozícia nemôže vyhrať.
V deväťdesiatych rokoch sa slušný človek hanbil vysloviť slová s koreňom „národ“, alebo prihlásiť sa k niečomu národnému. Neskĺznime opäť ku korekciám svojich názorov len preto, lebo sa nimi oháňajú (aj) dementi.
Prijať imigranta je ako adoptovať dieťa. Musí to byť dobrovoľne a navždy, inak je to podraz pre nasledujúce generácie.
Voliť Kisku preto, aby sme zabránili vláde jednej strany, je nezmysel. Treba ho voliť preto, lebo je po všetkých stránkach za prezidenta vhodnejší ako Fico. Čo, ostatne, nie je až také veľké umenie. Vhodnejší som napríklad aj ja, ale aj Nocko, Džony, Pipíšik, Kvído, Bajbo, Džouzi, Komisár, keď na to príde, aj mnohí iní Zalužanci. Dokonca aj v Sušanoch by sa dakto našiel.
Na pozvanie banskobystrického VÚC prišiel včera do mesta pod Urpinerom síce neznámy, ale o to slávnejší kunsthistorik Berky Jariabok z Lomu nad Rimavicou. Objasnil záhadu, ktorá nám v posledných dňoch toľme drása ten náš povestný slovenský politický vkus: Ako sa Kotleba mohol dostať nieže do druhého, ale vôbec do nejakého kola!
Medzi opozičnými voličmi sa stalo dobrým zvykom nadávať na opozíciu. Ako sa hádajú v parlamente, kydajú navzájom na seba v tlači a saranča Smer nás tu zatiaľ obžiera až po holú kosť. Pes (či skôr mastodont) však nie je zakopaný len v rozhádaných politikoch. Včera v televízii TA3 ho pomenoval trnavský politilóg Berky Jariabok: Opozícia nemôže spolupracovať. Išla by tým predsa proti vôli svojich voličov.
Na kruhy v obilí sme si už pomaly aj zvykli. Vysvetľujeme si ich rôzne, každý po svojom. Najznámejšou teóriou je zrejme ich mimozemský pôvod. Skeptici ich považujú za výtvor študentov dizajnu, podľa najnovších teórií je za nimi besnenie geneticky modifikovaných fretiek, ktoré MI5 vypúšťa na polia, aby na nich vytvárali obrazce pre budúce vojenské využitie. Tajomné obrazce sa však nemusia objavovať len v obilí. Košice sú rodiskom nového fenoménu, pre ktorý sa sotva kedy nájde toľko jednoduchých vysvetlení.
Nie som ani ekonóm, ani prognostik, dokonca neviem ani zvárať nerezové plechy. Napriek tomu si dovolím nemať strach z demografickej budúcnosti Slovenska. Čím nás strašia: Do roku 2030 nám počet dôchodcov narastie zhruba o pol milióna. Počet ľudí v produktívnom veku zrejme nepodrastie. Kto tým dôchodcom zarobí na dôchodky? A toto je problém, ktorého sa máme báť už teraz. Uniká mi súvis medzi počtom ľudí v produktívnom veku, počtom dôchodcov, rokom 2030 a katastrofou. Vysvetlím prečo.
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo v niektorých štátoch veci fungujú, ľudia sú spokojní a majú sa dobre, inde zase veci nefungujú a ľudia sú frustrovaní a sklamaní? Porovnajme Dánsko a Slovensko, alebo Nórsko a Slovensko. Porovnateľné krajiny, neporovnateľná kvalita. Prečo? Sú azda Nóri múdrejší ako my? Nie sú. Sú pracovitejší? Ani náhodou! Sú zručnejší v práci? Určite nie. Práve som sa odtiaľ vrátil po siedmich týždňoch. V ničom nie sú lepší. Len v jednom: Menej kradnú.
Po úvode, ktorý ma stál asi 18 eúr (pivo, slanina) sa teraz dostávam k jadru veci: prečo sa našej demokracii tak nedarí? Aby som neurobil rovnakú chybu ako v úvode (nezatáral sa ako Smoljak v istej Cimermanovej hre), idem rovno k veci: preto sa demokracii nedarí, lebo má každý volič rovnaký hlas.
Veľakrát sme sa s Jamais (to je moja manželka) snažili pochopiť, prečo je Slovensko v porovnaní so susedmi stále také zaostalé. Prečo sme v relevantných ukazovateľoch stále na chvoste únie, keď sme relatívne rozumní, relatívne pracovití, relatívne slušní. A nie a nie to pochopiť. Až sa mi naraz rozsvietilo - nie sme ani rozumní, ani pracovití, ani slušní. Neviem si spomenúť, v čom dôležitom prevyšujeme svojich susedov. Prečo sme vo všetkom dôležitom medzi poslednými? A naraz mi len došlo že je to preto, lebo sme prefíkaní pokrytci. Podvádzame, klameme, okrádame štát. Ťaháky v škole, podvody pri skúškach, klamstvá v životopisoch, falošné péenky, nedodržiavanie dopravných predpisov, podvody na daniach, práce bez faktúry, nelegálne pálenice... Zatajovanie, klamanie, porušovanie nás sprevádza celým životom. Má niekto pocit, že pácha zločin, keď sa inštalatéra nevinne spýta: „A bez faktúry by to bolo za koľko?" Volíme ľudí, ktorí sú nášmu obrazu blízki. A potom sa čudujeme, že sú ako my.
Nečítal som celú Gorilu. Nemám na to čas a ani sa mi nechce. Neverím, že by som sa tam dozvedel niečo, čo som/sme už dávno nevedel(i). Že Malchárek a Rusko boli slovenskou obdobou českých Vecí verejných, že politické strany krížom-krážom celým spektrom korumpujú a sú korumpované. Pravda, nečakali sme, že až tak (o vážnosti Gorily najviac svedčí to, že sa stále nič nedeje), ale strácať kvôli nej hlavu je príliš bezhlavé.
Vo všetkých voľbách od roku 1990 som volil občiansku pravicu. Od roku 1998 som volil SDKÚ, resp. to, čo jej predchádzalo. Ale ako hovorieva nepopulárny rómsky aktivista Berky Jariabok, icouvr. Nielenže som ich volil, aj som sa kvôli nim hádal. S rodinou, s priateľmi, tu na blogu, aj sám so sebou. Teraz, keď som na sklonku životného rozhodnutia (och, to je tak patetické, asi aj slzu uroním), cítim sa, akoby som prestal fajčiť. Konečne mám od nich pokoj!
Nemôžem uveriť, že som sa toho dožil - vláda nám ide vrátiť peniaze! Dnes večer na Markíze premierka Radičová oznámila, že na niekoľkých ministerstvách sa zvýšili peniaze a idú ich vrátiť daňovým poplatníkom. Nepamätám si presne, koľko to vychádza na hlavu, ale aj tak to poteší, nie? Síce po Ficovi je ľahké správať sa slušne a férovo, ale vracať neminuté peniaze je predsa len nadpráca hodná obdivu.
Od Ježiška si želám len jedno: Aby sme si mohol dovoliť ukázať štrajkujúcim lekárom figu borovú a poslať ich kade ľahšie. Hoci ťažko by bolo nájsť pre nich ľahšiu cestu. Poslať ich do súkromných nemocníc? Alebo ďalej na západ? Alebo na opačnú stranu, medzi pacientov? Súdiac podľa toho, čo dnes navrhli ich odborárski hovorcovia, by celkom dobre zapasovali medzi pacientov mojich obľúbených psychiatrických kliník.
Je niečo zhnité v tom našom štáte dánskom, keď sa ľudia tak pajedia. Človek by mal pocit, že nám niečo chýba, alebo máme navyše nejaký ten mor alebo vojnu. Toľko nespokojencov tu nebolo hádam ani za Fica. A pritom (to myslím úplne vážne) sa na našom území nikdy nežilo lepšie, ako v posledných rokoch. Ako pre časopis Tabu povedal legendárny bratislavský inflagrantiér Berky Jariabok - všetko dobré sa raz na chrbát obráti.
Parlament dnes schválil štátny rozpočet na budúci rok. Nebudem ho analyzovať. Jednak to neviem a druhak tomu nerozumiem. Len som v tom optimistickom fiškálnom opojení narazil na varovanie opozície, že všetko zaplatia bežní ľudia. A to ma dosť vzalo. Vo svojej prostote som si doteraz myslel, že za nás budú splácať dlhy roboti alebo mimozemšťania. A tu ho máš!