Obaja zastavujeme. Američan vyskakuje zo svojho auta a s vedeckým záujmom skúma nárazníky. Ja som uväznený, pás nepustí. Mám staré auto, nekecám.
Američan mi po chvíli kýva, že je všetko OK. Musíme ísť, zozadu na nás trúbia. Po chvíli sa dostaneme na križovatku, kde stojíme vedľa seba, každý vo svojom pruhu. On sa na mňa usmeje, parchant, iné mi neostáva, len stiahnuť okienko a zakričať (on si ho medzitým stiahol tiež) ako ma to mrzí a že to bola moja vina.
"Odkiaľ si?" pýta sa ma. Asi podľa prízvuku usúdil, že nie som Američan. Je to parchant, nevravel som?
"Slovakia," vravím, nesnažiac sa zakryť národnú hrdosť, ktorá sa mi derie z pŕs sťa divoká rieka.
"Mhm," povie on a pokúša sa tváriť súhlasne. Vidím na ňom, že nevie, o čom je reč.
"Czechoslovakia," upresňujem, lebo som si ho medzičasom obľúbil. Zasvieti zelená, je čas ísť.
On ešte začne niečo kričať, vypočujem si ho teda, aby som ho neurazil. Spomenul som už, že som si ho stihol obľúbiť?
"Si druhý Čech, s ktorým sa v živote rozprávam. Ten prvý do mňa narazil minulý mesiac," vraví, či skôr kričí. Tvári sa nemilo, začínam podliehať ilúzii, že je nasratý.
"Yeah, Czech, Czech. Have a nice day," vravím a šliapnem na plyn.
