Aby nedošlo k neželanému nedorozumeniu, Hatuša, ako ju voláme, ma nedohrýzla s úmyslom ublížiť mi. Robil som jej dobrovoľného sparingpartnera, aby bola pripravená na svojho natvrdlého brata Herpesa (viď súvisiaci článok). Hatuša bola a je našim rodinným maznáčikom. Neúnavná bojovníčka, kedykoľvek pripravená zaútočiť zo zálohy na okoloidúcu nohu, ale keď ste ju zobrali na ruky, poťažne večer do postele, to bolo samé vŕŕŕ – vŕŕŕ – vŕŕŕ.
Teraz trochu retrospektívy, alebo – ako hovoríme my, chovatelia labradorov, trochu retrívry. S kamarátom Árpim, uznávaným rimavskosobotským mačkológom, ktorého kocúr sa dožíva úctyhodného štvrťstoročia (!), sme pred rokmi viedli opilecký dialóg na tému mačka vs. pes. Árpi povedal: „Pes nemá názor. Môžeš ho zbiť, dokonca aj zradiť, ak sa mu ospravedlníš, on ti vždy odpustí a je ti verný až do smrti. Mačka, to je osobnosť. Krivo sa na ňu pozrieš a pošle ťa do riti.“
Niežeby som súhlasil, ale na každom šplechu, pravdy trechu, ako hovorieval učiteľ slovenčiny na ZŠ s vyučovacím jazykom maďarským vo Veľkom Mederi Berky Jariabok. Keď som sa po piatich týždňoch vrátil z Anglicka, Herpes po mne skákal a tešil sa ako malý. Ako hovorievajú slovenskí politici, pozitívne vedel, kto som. Hatátitla ma mala na saláme s takým prehľadom, až som takmer slzu vyronil. Trvalo mi dva-tri dni ponižujúceho doliezania, kým ma obdarila tým svojim vŕŕŕ – vŕŕŕ – vŕŕŕ.
Práve som sa vrátil zo záhrady, kde som si bol zapáliť a pri tej príležitosti hodiť Herpesovi nejaký ten aport. Po chvíli sa mi nad hlavou ozvalo vŕŕŕ-vŕŕŕ-vŕŕŕ a hneď som vedel, koľká bije. Stála nadomnou na streche a naťahovala ku mne laby, aby som si ju zobral na ruky. Aby priadla, stačí, keď ma vidí. Zase som sa teda dostal do zoznamu jej obľúbených blogerov. Druhého mája odlietam do Anglicka. Keď sa vrátim, celé pytačky sa budú opakovať. Kto by sa netešil?
