Hneď v prvom obchode sme našli nohavice, ktoré sa jej páčili a boli jej dobré. Spokojne som zachrochtal, reku, berieme, nie sú ani drahé, ešte sa ti do limitu zmestia aj nejaké tričká. Kdeže! Napriek tomu všetkému sme ich nekúpili, lebo nákupom hneď v prvom obchode by sme získali čas. A ten my potrebujeme čo? Premrhať. Katka si ich ukryla za nejaké "škaredé gate, ktoré si určite nikto nekúpi" s tým, že ak nenájdeme nič lepšie, potom sa pre ne vrátime. Skutočne sme ich asi o sedem hodín kúpili. Tieto biele.
V ďalšom obchode viselo na kovovom stojane asi sedemsto tričiek. "Len sa tu prehrabem, musím si pozrieť všetky," povedala Katka, čo ma naplnilo nádejou, že do jesene budeme doma. Chcel som stihnúť Všech svätých.
Našli sme takéto strieborné tričko. Lesklo sa ako šupiny pstruha, ako chrbát prístavného nosiča za čias slávneho Tutanchamona. "Toto si chceš kúpiť?!" pýtam sa zdesene. Pozrie na mňa zhovievavo a nahováram si, že aj s láskou. "Nie oci, predať."
Po chvíli vraví: "Pekné je, páči sa mi. Odložíme si ho a pôjdeme do Terranovy."
"Prečo si ho nekúpiš hneď, keď sa ti páči?"
"Oci, prosím ťa... Poďme."
Pozerali sme rifle. Vravim si, reku, fasa. Všetky sú na jedno kopyto, to vyberieme raz-dva. Nemusím vysvetľovať, aký som bol naivný hlupák, však? Našli sme nejaké za 3 300 korún. (Nohavice, chápete?) "Svätá Tácka! Také drahé!" zdesene som zvolal. "Oci ticho! Tvár sa, že sa nám nepáčia!"
Po nejakých dvanástich dňoch nakupovania mi celkom logicky vysvetlila, prečo sme tam tak dlho. "To je ich chyba, že si neviem vybrať. Keby mali lacnejšie, tak by som si vybrala." Okolo obeda konečne prišiel na psa mráz. Unavene si sadla (ešte sme nemali nič kúpené, okrem náramku, ktorý som jej tajne kúpil, keď si skúšala nejaké tričká v Kenvele)
a povedala vetu, ktorá mi vliala do žíl nádej: "Bože, ja som taká zúfalá pri tomto! Neznášam zúfalstvo!" Netrvalo dlho a stál som pri kabínkach ovešaný ako vianočný stromček. "Toto ma baví!" vykrikovala spoza závesu. "Chápeš?"
A skúšali sme, nekonečné množstvo prepotrebných vecí. Mnohé sme, kupodivu, aj kúpili. Napríklad aj toto.
Keď sme už mali niekoľko tašiek, povedala: "Sorry oci, že ti kazím zábavu, ale už chcem ísť preč. Som fakt unavená." Prežil som tie hodiny bez cigarety a bez piva. Nachodil som sa ako šerpa a odmenou mi okrem vybieleného účtu bol aj šťastný úsmev dieťaťa.
Ale musím sa priznať, že som si to užíval. Cestou domov som jej dokonca v Bille kúpil jablko. To bude mať do piatku, aby si nemyslela, že si tie peniaze ťahám z prsta.
