Prešli sme s Pepom kus sveta (Marseille, Londýn, Paríž, Rotterdam, Čadca...). Pracovne, ale chlapi vravia, že sme po večeroch popíjali. Neviem, nespomínam si. Ale ak hej, určite to bolo takto: Toš sedni si, ogare, vem si hrnéček, tam je, na topéní, naleju ti slivovicu. A jak vypiješ, toš vypadni, musím ještě uklúzát. A vypadněte šeci třé!
Keď sme naposledy popíjali u nich na Morave, nechcel o svadbe ani počuť. Iveta sa len potuteľne usmievala, asi už mala plán, ako tomuto vetchému starčekovi pokaziť zvyšok života. Prešiel rok alebo tri a tu ho máš – svadba! A že aby som im klikol, že chcú vyhrať.
Pôvodne som sa na nich vykašľal. Nebudem, reku, klikať úhlavnému nepriateľovi pred rozhodujúcim hokejovým zápasom. Tak som si takticky počkal a mal som pravdu – porazili nás tí parchanti, len tak zahučalo! Dobre že som neklikol. Ale potom som si povedal, že veď tá Iveta je tiež človek, dokonca Slovenka, ktorá si po tisícročnom maďarskom útlaku pred párročným (Pepo už dlho nepožije, chudáčisko) českým útlakom tiež zaslúži trocha srandy. No a potom som videl tých ich lemrákov, ako sa ledva zmohli na bronz (my by sme s takým mužstvom vyhrali aj zlaté gate), tak som im nakoniec klikol. A prosím o to aj vás. Potrebujú dvetisíc hlasov, čo je päťnásobok toho, čo majú. Hlasovanie sa končí zajtra o polnoci. Bude to možno posledná sranda v Pepovom krátkom a pohnutom živote.
Kliknite sem a potom zahlasujte za pár č.5 Iveta Konečná a Josef Vaněk. Kliknite im dnes aj zajtra, pravidlá to umožňujú. Ak ich dostaneme do druhého kola, celý Višegrád zavonia slivovicou. A bude to aj dobrý skutekutek.
