To sme boli oňahdá na stopovačke po Škótsku s kamarátom Tomášom. Rád som tam zamlada chodieval. Medzi tie svine. (Už s tým osočovaním prestanem, len sa vyžívam v tom, že to môžem povedať bez ohrozenia slovenského veľvyslanectva a zahraničného obchodu, v kontexte s nedávnymi kari-udalosťami).
I sadli sme si na pivo do malej krčmičky v Stirlingu. Akýsi dedo začul našu reč a spýtal sa, odkiaľ-že sme. Keď sme povedali, že zo Slovenska, súhlasne pokýval hlavou a po chvíli odišiel. Zanedlho nám krčmár priniesol plné taniere jedla, že nám to dedo pred odchodom objednal. Lakomec starý.
Potom nás cestou zastali dvaja mladí muži a pri lúčení nám dali dva či tri kinofilmy, len tak, do rezervy. Hajzli.
Jedného večera, to už bola tma, nás zase zobral kamionista. Vracal sa z Rumunska, kde bol od tých škótskych lakomých darebákov odviezť nejaké dary do detských domov. Bolo to niekde pri Inverness, hodne na severe. Po polhodine jazdy zišiel do úplnej tmy, na úzku lesnú cestičku. Tomáš spal, vravím si, hádam sa zobudí, keď sa začneme biť. Nič iné ma nenapadlo, len to, že úbohý Škót sa v suicidálnom záchvate rozhodol okradnúť dvoch vystresovaných Slovákov. Po chvíli sme zastali pred obrovským oploteným a vysvieteným areálom. Nadácia Blythwood, čítam na tabuľke pri vchode. Šofér povedal, aby sme vystúpili a počkali.
Tomáš sa zmätene zobudil a vystúpil. „Kde sme?“ pýta sa.
„V nadácii Blythwood.“
„Aha.“
Šofér kdesi vo vnútri odparkoval a vrátil sa k nám. Zamkol za sebou bránu. „Nik tu nie je,“ vraví. Vedľa bol odstavený poschodový autobus, on ho odomkol a povedal, že tam môžeme prespať, len aby sme ráno zašli za vrátnikom – to už tam bude, chodí skoro – a povedali mu, aby autobus zamkol. A že nás tam nechal spať on, John. Potom nasadol do svojho auta a zmizol.
No čo, vošli sme do autobusu, bolo tam nejaké to video, množstvo kaziet, kníh a haraburdia, podozrievavo sme sa na to pozerali, očakávajúc lumpáreň. Nič sa nestalo. Vyspali sme sa, ráno sme vrátnikovi povedali, že nás tam nechal John (on to už vedel, John mu telefonoval) a pešo sme sa vydali do mesta. Po chvíli u nás zastavilo auto, sedel tam muž, tuším sa volal Mark, nespomínam si, a zobral nás k sebe domov. Iste sa nám vraj hodí sprcha a jedlo. Vedel, čo sme zač. Tak sme sa u neho umyli a najedli a horko-ťažko sme ho presvedčili, že nechceme jeho stan. Radi spíme pod holým nebom.
Po nejakom týždni, keď sme sa vracali (medzitým sme, samozrejme, zažili ešte dosť nepríjemných zážitkov s tými lakomcami), sme prechádzali pešo cez celý Glasgow. Trvalo to niekoľko hodín. Boli sme už takmer úplne švorc, autobus sme si nemohli dovoliť. Snažili sme sa dostať na výpadovku na Londýn, ale to mesto je rozľahlé ako Čadca. V zúfalstve som oslovil okoloidúceho chlapa, aby mi povedal najkratšiu cesu na diaľnicu. On si nás premeral skúseným lakomým pohľadom a povedal: „Wait.“ Potom zmizol.
Fasa. Unavenému Slovákovi nič neurobí väčšiu radosť, ako povel „čakaj“. Zvalili sme sa na zem ako ranení vlci, ale chlap sa o chvíľu vrátil a museli sme ísť za ním. O pár blokov ďalej mal odparkovanmé auto a v ňom svoju bodrú ženu.
„Vediem stopárov. Odvezieme ich na diaľnicu.“
„Oukej,“ vraví žena. Očividne bola zvyknutá. Neviem, na čo.
V aute sme sa rozprávali, až kým nás nevyviezli asi dvadsať minút za mesto na benzínku. Tam sme mali čo robiť, aby sme bodrú ženu presvedčili, že máme peniaze a nič nepotrebujeme.
Škóti, priatelia, sú lakomé svine. Presvedčiť Škóta, aby vám dal niečo zadarmo, je ťažšie, ako zobrať Arabovi zbraň.
