Modliť sa za mŕtvych u povrchne veriaceho je len obyčajné pokrytectvo. U úprimne veriaceho je to rovnako cenné, ako keď sa neveriaci zastaví a venuje obetiam tichú spomienku, alebo keď kráča a spomína. Rovnako je cenné aj to, keď kráčal a spomínal niekoľko hodín predtým. Akákoľvek uniformita v uliciach by minútu ticha zdegradovala na štátny príkaz alebo protokol. Štátny smútok je symbol, ktorým my prostredníctvom štátu vyjadrujeme spolupatričnosť, úctu k obetiam a k poslaniu, ktoré plnili. Nikto nie je povinný ostentatívne zastať a s patetickým výrazom pozerať do zeme. Dôležité je nehrať žiadne divadlo. Ak mám chuť zastať, pozerať do zeme, prežehnať sa alebo zaspomínať, urobím to. Ak je moja predstava piety iná, pôjdem ďalej a s pochopením a ticho obídem tých, ktorí stoja. Pripadá mi choré, keď sa niekto rozčuľuje, že bola minúta ticha a nič sa nedialo. Dialo sa veľa – štát mlčal, ľudia smútili.
Tiež mi vadí obviňovanie politikov z toho, že sa priživujú na tragédii vojakov z kosovskej misie. Akéže to je priživovanie? Premiér, ktorý by sa neunúval osobne o takejto tragédii informovať na tlačovke, by si zaslúžil nakopať. Niektorým je možné vytknúť formu, ale spochybňovať ich len pre samotnú účasť na piete je nezmysel.
