Článok Lebukott a diplomagyar (Uväznený maďarský vzdelanec) sa trápne snaží byť objektívnym textom o strastiplnej ceste kultivovaného Maďara naprieč Európu (cez Slovensko) do Maďarska. Po relatívne pohodlnom putovaní krajinami Beneluxu, Nemeckom a Českom (výhrady mal len voči 50-centovým poplatkom na WC na benzínkach) sa Berky Jariabok ocitol na Slovensku.
Hneď na Slovnafte za štátnou hranicou ho zarazil ručne písaný text na kartónovom papieri, nalepený na záchodový turniket. Text zákazníkom oznamoval, že 50-centové mince automat neprijíma, majú hádzať 5x10, alebo 2x20 a 1x10, alebo 3x10 a 1x20 centov. Podľa Jariabka to bolo symbolickou predzvesťou slovenskej kultúry. Podľa mňa to je milé, že vám takto pomôžu vyriešiť matematický problém a pri premýšľaní azda aj zabudnete, o čo vám išlo.
Potom sa Jariabok dostal do Bratislavy, kde objavil výtlky. S hrôzou konštatuje, že sa s nimi na svojom putovaní dovtedy nestretol. Ojedinele len na príjazdovej ceste k bývalému, dnes už opustenému, družstvu v moravských Hustopečích, kde si odbehol na potrebu. To, čo zažil v Bratislave, ho prinútilo niekoľkokrát vystúpiť z auta a spýtať sa okoloidúcich, či je ešte stále v Európe. Následne si dal rezné a bodné rany ošetriť v Dérerovej nemocnici.
Cestou ďalej na východ ho zaujali najmä početné smetiská popri ceste, ktoré boli miestami prerušované čerpacími stanicami. Ďalší nezmysel - kde-tu pohodenú fľašu, igelitku alebo chladničku predsa nemožno považovať za smetisko. Na Západe to nevidno len preto, lebo majú vysokú trávu.
Sem-tam sa medzi výtlkmi mihne cesta.
Na strednom a severnom Slovensku ho šokovali vyrúbané lesy. Toľko holorubov sa vraj len tak ľahko nevidí. Tam, kde ešte pred dvadsiatimi rokmi bývali lesy, sú dnes holé stráne, zaspomínal si Jariabok na staré časy. Na dôkaz nepriateľstva zverejnil obrázky Vysokých Tatier z čias, kedy patrili Maďarom, resp. Uhorsku. Tvrdí, že odkedy Tatry spravujú Slováci, ide to s nimi dolu vodou.
To, čo Jariabok na svojich obrázkoch považuje za bujné lesy, zdravú prírodu a nevtieravú architektúru, však v skutočnosti nebolo nič iné, len neorganizovaný chaos v horách a veľkopanské hotely. A ja sa Jariabka verejne pýtam: Koľko bolo za Maďarov v Tatrách zjazdoviek? Koľko tam bolo welness centier, aquaparkov? Koľko tam bolo hektárov lesov, prezieravo ochránených pred lykožrútom celoplošným výrubom? Jariabok, rovnako ako všetci Maďari, vidí Slovensko len svojou frustrovanou veľkomaďarskou optikou.
Pochválil nás akurát za množstvo stredovekých skanzenov, ktoré sú, citujem, „tak pôsobivé, uveriteľné! Autorom sa dokonca podarilo vytvoriť ilúziu stredovekého zápachu, čo je hihetetlenül!" Zaujal ho aj presvedčivý výkon komparzistov, ktorí, natretí na hnedo, polonahí pobehovali po týchto osadách. V snahe prehodiť s nimi zopár slov uznania, zaparkoval na okraji skanzenu a zašiel za nimi aj s fotoaparátom. Chýbajúce koleso si neskôr dokúpil v pneuservise Balciar vo Spišských Vlachoch. Fotoaparát bol lacný.
V závere článku Jariabok spustil ohnivú lavínu na zrobené plecia slovenského ľudu. Rozbité cesty, záplava bilboardov, neporiadok, podivné aktivity, vydávajúce sa za služby (parkoviská, reštaurácie, verejná doprava), dopravní policajti, ktorí sú vďační za každý priestupok... „Čo je na tomto slovenskom úpadku pozitívne," píše Berky Jariabok, predtým majiteľ krajčírskej dielne v Ózde, „je to, že slovenskí voliči dokázali v posledných voľbách zo svojho chabého intelektu vyťažiť maximum. Vzhľadom na to, ako sa správajú k svojej krajine, mohli dopadnúť oveľa horšie. Ten Fico je pre nich vlastne ešte výhrou."
