18.novembra nás odviezli v niekoľkých autobusoch do Prahy. Boli sme v múzeu. Keďže sme ako pohraničná stráž spadali pod ministerstvo vnútra, ktoré malo v otázke bezpečnosti štátu predsa len jasnejšie zadefinovaných nepriateľov ako ministerstvo obrany, chceli komunisti plnými autobusmi vymletých „péesákov" demonštrovať svoju silu. Keď sme po návšteve múzea pofajčievali na parkovisku a veselo sa rehotali, prišli k nám akýsi mladí Pražáci a povedali nám, čo sa deň predtým - 17.novembra 1989, v Prahe stalo. Veľa nám povedať nestihli. Lampasáci nás nahnali do autobusov a okázalo, cez celú Prahu, odviezli zase na hranice do kasární.
Zakázali nám televízor, vychádzky a dovolenky. O pár dní neskôr si nás raz večer zvolali do kinosály a zopár politrukov (politickí agitátori) nám konečne povedalo, čo sa to v štáte deje. Ulice brázdia stovky chuligánov, rozbíjajú autá, vykrádajú obchody a napádajú slušných ľudí. V severných Čechách už dokonca zabili dieťa. S otvorenými ústami sme počúvali. Nie všetci, boli medzi nami aj takí, ktorým stačilo pár kusých informácií, aby pochopili, čo sa skutočne deje. Ja som medzi nich, bohužiaľ, nepatril. A rozhodne ani istý východniar (pamätám si aj jeho meno, ale nechcem to tu spomínať), ktorý sa postavil a so zaťatou päsťou zakričal: „Pustite nás na nich!" Súhlasne sme zabučali a politruci si od spokojnosti mädlili dlane.
Netrvalo dlho a skutočne nás na nich (na vás) pustili. Raz v noci nás zobudil ostrý bojový poplach. S plnou poľnou sme nastúpili na praporák, kde nás naložili do obrnených transportérov, boli ich desiatky, a odviezli do Prahy. Cesta trvala skoro do večera. Tam nás ubytovali na nejakých vojenských internátoch, zakázali nám vychádzky a do samopalov nám nachystali zásobníky s gumovými projektilmi. Nechcem teraz špekulovať nad tým, ako by som sa zachoval, keby nás poslali do ulíc. Boli sme na vojne len krátko, ešte sa z nás nestihli stať roboty. Ale boli sme, väčšina z nás, len vygumované a dezinformované polodeti. Našťastie, o pár dní nás odviezli naspäť do kasární. Pretože ste to robili nežne. Krátko na to nám povolili správy v televízii, vychádzky a na Vianoce som dostal dovolenku. Vtedy som sa nehanbil, že som bol taký hlúpy a uveril tým komunistickým kecom o zabíjaní detí. To až neskôr. Odvtedy som - dúfam - už žiadnemu demagógovi na lep neskočil. A dúfam, že ani neskočím.
Do civilu som prisiel v máji 1991. Vôbec som nevedel, kde je sever. Nešťastný ročník, ktorý zmeškal nástup.
