Bol som tam v roku 1998 na stazi v nejakom denniku v Ljubljane. Vecer v krcme, dlzno zdoraznit, ze po dlhom osivani, sa ma spytali, ze co sme to urobili za rozdelenie republiky. Oni maju veru ine skusenosti. Na jesen roku 1992 u nich v denniku vybrali tim vojnovych reporterov, ktori mali spravodajsky pokryvat nasu vojnu. Zaujem bol, neslo tam len o profesionalne dobrodruzstvo, ale aj o diety v dolaroch. Tito reporteri si vyberali strany. Vacsina chcela byt na ceskej, lebo tipovali, ze Cesi vojnu vyhraju. Mensina sa tesila na Slovensko, aby zblizka pozorovali nasu zurivu obranu. Predstavte si frontovu liniu, ktora by sa tahala zo Ziliny cez Trencin az do Komarna /pretoze Bratislava by padla do konca zimy/. Postupne by nas zatlacili az do Zvolena, ale tam by zabrala stredoslovenska domobrana zo Zarnovice a Novej Bane a zatlacili by sme ich az do Jihlavy.
Dost bolo nesplnitelnych tuzob. Kde nie je nepriatel, nemoze byt ani frontova linia.
Prisiel 1.januar 1993 – a nic. Druhy januar, treti, ani len facka sa z Visegradu neozvala.
Asi dva roky predtym, ako som bol v Slovinsku, som bol cez OSF v Bratislave na akomsi seminari v Chorvatsku. Mali sme tam besedu s chorvatskym a srbskym novinarom, samozrejme o vojne. Po mojich natvrdlych otazkach preco, preco, preco? To nakoniec jeden z nich nevydrzal a vybuchol: A ja zase nechapem, ako ste mohli rozdelit Cesko-Slovensko bez vojny! Na rozvod bez vojny treba mysliet uz pri svadbe, mal som mu povedat, ale vtedy som bol este hlupy.
Teraz sa priznavam, ze som zastancom rozdelenia CSFR. Teraz, po rokoch. Vtedy som bol proti. Dovolim si osobnu paralelu. Ked som sa onahda rozvadzal s prvou zenou, tak nas sudkyna odmietla rozdelit s tym, ze to este mame skusit. Povedala, reku, zite spolu este rok a potom uvidime. S manzelkou sme jej svorne povedali, ze ak nas rozvedie hned, ostaneme priatelmi. Ak nas bude nutit do nejakeho suzitia, do smrti uz spolu neprehovorime. Za dvadsat minut sme boli rozvedeni a ostali sme vybornymi priatelmi. Dokonca aj s mojou sucasnou zenou si pisu a navstevuju sa.
Tak je to s tym Cesko-Slovenskom. Vdaka bohu za vcasny rozvod. V roku 1992 som bol na futbalovom zapase CSFR – Francuzsko v Bratislave. Slovenski fanusikovia vypiskali cesku cast hymny. Hanbil som sa ako pes. Neviem si predstavit, ze by niekde na Slovensku vypiskali cesku hymnu teraz. Zato si viem predstavit, ze by sa to tym nemuselo skoncit, keby sa to neskoncilo. Prilis vela ludi s horucou krvou chodilo po nasich zemiach a hladalo prilezitost, ako druhu stranu urazit. Nestihli to a my mame dnes dobreho suseda, kde nas maju radi. Viem to, ved tam zijem.
