Bola to suka. Ležala v tráve a apaticky nás sledovala. Pred ňou prázdna plastová miska. Opatrne sme jej zložili drôt, báli sme sa, či nás nepohryzie. Bolo jej to jedno. Až keď som ju vzal na ruky znekľudnela, zahryzla sa mi do dlane, ale len jemne, bez ublíženia. Na výstrahu.
Vzali sme ju do auta. Strašne smrdela, museli sme vetrať. Držal som ju na kolenách, celá sa chvela a my sme zdesene pozerali na jej umlátené telo. Srsť mala na mnohých miestach zlepenú do tvrdých chuchvalcov, miestami takú riedku, že jej presvitala koža. Na krku a zadných nohách mala nepekné rany a zahojené jazvy, pravdepodobne od drôtu. Netušili sme, prečo jej spútávali zadné nohy.
Odviezli sme ju rovno k veterinárke. Sučka (tak sme ju nazvali, nič výstižnejšie nás nenapadlo) dostala injekciu s vitamínmi a tabletku na odčervenie. A kúpeľ, ktorý kvôli nám potrebovala ako soľ. To nie je až tak podstatné. V amblancii sme si totiž všimli, ako chodí: na predných labách, so zadnou časťou tela vo vzduchu. Niekto si z nej chcel jednoducho vycvičiť cirkusovú atrakciu, preto tie jazvy po zadných labách. Jedného dňa ho omrzela, tak ju uviazal drôtom ku stromu. Veterinárka, samozrejme, od nás nechcela ani korunu. Naopak, vyzvala nás, aby sme k nej so Sučkou chodili pravidelne, kým sa neuzdraví.
Vzali sme si ju do práce, do kancelárie. Ani jeden z nás si ju nemohol zobrať domov. V práci nikomu nevadila, všetci s ňou cítili. Problém bol len v tom, že z času na čas vycupitala spod stola na predných labách a vykadila sa, kde to na ňu prišlo. Mala neustále hnačky a nesmierne trpela. Stačilo sa k nej skloniť a prihovoriť sa jej a hneď sa od strachu pomočila. Na každý dotyk reagovala panickým kvičaním. Ani nás nenapadlo, samozrejme, že by sme ju dali utratiť, ale nevedeli sme, čo ďalej.
Nakoniec si ju jedna naša známa zobrala domov. My sme ju akurát museli chodievať k nej domov cez deň venčiť, lebo ona nemohla zo svojej práce odbiehať. Sučka sa dávala dokopy. Naša známa, Danka, ju volala Linda, ale nám to meno nikdy neprirástlo k srdcu. Pomaly sa dávala dokopy. Srsť mala síce stále ako vlasy starca, ale už sa dala pohladkať, vyniesť na dvor, kde sa „prechádzala“, občas si dokonca poskočila na všetky štyri. Bohužiaľ, vodítko stále nepotrebovala, nemala ako utiecť.
Prešlo pár týždňov a našli sme jej nových pánov. Na dedine, v rodinnom dome. To už Sučka behala po štyroch, aj keď ešte neisto.
Asi po roku som ju stretol na jednej záhradnej párty, kde boli aj jej majitelia. Nespoznala ma. Naháňala sa so psami a s deťmi, so srsťou huňatou ako ovca. Zdala sa mi nejaká tučná. „Je kotná,“ povedala mi jej pani.
Kým stihla porodiť, zrazilo ju auto. No, ale aj tak je to happy end, či nie? Dúfam len, že ľudia, ktorí ju takmer utýrali na smrť, si už nikdy žiadneho psa nekúpili. Zálohovanú fľašu by takto nevyhodili.
