Základný predpoklad úspešnej vraždy kapra je nedať mu meno. Ako by ste mohli zabiť nejakého Arnošta? To sme so ženou zvládli a bez nejakého intermezza vo vani som si toho neznámeho kapra, ku ktorému som si nestihol vyvoriť priateľský vzťah, vyložil na kuchynskú linku. Ovaliť ho po hlave, prerezať mu žiabre a vypustiť krv nebol až taky problém, ako to, čo nasledovalo potom. Stále sa trepal, aj keď už bol vykuchaný a očistený, stále tam boli tie posmrtné reflexy. Bez hlavy a vnútorností sa mi ten český bojovník hádzal v ruke ako nejaký vypatlaný puberťák na diskotéke. Žena ma presviedčala, že už je dávno mŕtvy, aj mne to zdravý rozum tvrdil a keďže pustiť ho v takom stave do rieky by nemalo zmysel, tak som so zaťatými zubami pokračoval. Oškrabal som mu zvyšky šupín, pričom sa mi niekoľkokrát vytrhol z ruky a ešte keď som ho začal porcovať, tak sa to mäso hocikedy šklblo. Predstava, že režem do živého, mi na niekoľko dní spôsobila erektívnu disfunkciu. Chápal som to ako spravodlivý trest.
Ja viem, že už dávno nežil. Možno som bol len preto taký útlocitný, lebo boli Vianoce. Ale nemám chuť si to zopakovať.
