Mali sme za sebou ťažkú noc. Chlapi vravia, že sme aj niečo popili. Neviem, nepamätám si detaily. Ráno sme sa s Pepom vybrali autom do Mahopacu, kúpiť si nejakú čínu na obed. Kým nám ju pripravovali, zašli sme si do blízkeho baru kúpiť pár fľašiek piva. Nič tak nepoteší po ránu, ako Samuel Adams, jediné americké pivo, ktorým si našinec môže zvlažiť útroby bez toho, aby ich urazil. Čosi mi vraví, že sme po jednom aj vypili. Vyšli sme von, zašli pre čínu, sadli do auta a odišli. Ani nie po kilometri sa za nami ozvala policajná siréna a musel som zatiahnuť auto na krajnicu a zastať. Ten policajt za nami šiel už od parkoviska a čakal, kedy poruším nejaký predpis, aby ma mohol zastaviť. Videl totiž, že sme vyšli z baru a potom sadli do auta. Takže som prekročil rýchlosť a on ma zastavil. Predložil som mu medzinárodný vodičák, vystavený OR PZ SR v Rimavskej Sobote a pas s dávno vypršaným vízom. Požiadal ma, aby som vystúpil a tu sa začala tá brutalita, ktorú som spomínal v úvode. Ten americký kovboj normálne chcel, aby som prešiel po čiare na krajnici a dúfal, že z nej spadnem! Potom vytiahol ceruzku, ktorú mal dovtedy prekliate nízko a s čertovsky surovým výrazom mi s ňou začal krúžiť pred tvárou. Chcel, aby som ju sledoval očami a nepohol pri tom hlavou. No čo som Copperfield?
Akoby toho mučenia nebolo dosť, musel som sa postaviť na jednu nohu, zakloniť hlavu a počítať od 2003 do 1990. Nechcelo sa mu veriť, že som sa počas jeho imperialistickej tortúry nesklátil na zem a všetky tie nezmyselné úlohy splnil. Spýtal sa ma, či som pil. Vravím, reku, pil. To „reku“ som, samozrejme, nepovedal. Tomu by nerozumel.
„Lenže včera!“ dodal som víťazoslávne. A on že nás videl vychádzať z baru.
„Boli sme si kúpiť fľaškové pivá domov a jedno pivo som tam aj vypil“ povedal som. Treba im povedať pravdu, vtedy zmäknú.
Pepa stratil nervy a začal naňho z auta pokrikovať. „Proč ho buzeruješ, vole? Řekl, že pil včera!“ Dlžno podotknúť, že bol opitý. On slopal už od rána. Povedal som policajtovi, že sme takmer do rána oslavovali, veľa som toho nenaspal, tam treba hľadať príčiny môjho tupého pohľadu a neľudského zápachu.
Poslal ma do auta, on si sadol do svojho a zanedlho bolu pri nás druhé policajné auto. Zaparkovalo tesne predomnou, aby som nemohol zdrhnúť. Majú to dobre nacvičené, nenadarmo sa o nich točia také dychvyrážajúce filmy. Potom mi dali fúkať. Výsledok dychovej skúšky ukázal nemilú pravdu a zároveň vrhol tieň na celú Slovenskú republiku: množstvo alkoholu v krvi niekoľkonásobne prevyšuje povolenú hranicu v štáte New York a mohli by ma za to okamžite zavrieť. Ale oni to neurobia, pretože by to bolo málo brutálne. Vymysleli si na mňa zverstvo, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Pol Pot. Musel som auto odviezť na policajnú stanicu, odovzdať im kľúče a poslať preň niekoho, kto je úplne, ale úplne triezvy. Vy darebáci, vravím si. Kde mám takého kamaráta zohnať? Ak takého nemám, povedali, mám prísť ja, ale až na druhý deň. Nezabili by ste ich? Niet divu, že ich nikto nemá rád.
Keď tak nad tým premýšľam, toto nebol dobrý príbeh. Stále mám tých darebákov rád. Možno sa mi podarí zbaviť sa amerikofílie na druhý pokus. Dokážem to a naučím sa ich nenávidieť, ako je to v Európe in.
