Veru tak. Tabak do domu, Boh do domu. Mal som pätnásť rokov, keď sme si s kamarátmi prvýkrát zapálili v školských lesoch Kysihýbeľ v Banskom Studenci. Fajčíme, fajčíme, naraz mi Miloš Drug vraví: „Veď nešlukuješ!“ “Da hoď nem!“ odpoviem po našom, rimavskosobotskom. Nevedel som, čo je to šlukovať, ale bol som presvedčený, že to robím. Miloš mi povedal, aby som si potiahol a povedal: Hí! Mama ide! Skoro som sa zadusil. Vtedy som, milé cigarety, ešte netušil, čo sa vo vás skrýva.
Niekedy v tom období som išiel so psom do lesa a ukradol som otcovi 5 marsiek. A zápalkovú krabičku. Až v lese som zistil, že sú v nej len dve zápalky. Prvá mi zhasla. Druhou som si zapálil a aby nevyšli cigarety nazmar, vyfajčil som všetkých päť zaradom, jednu od druhej. Myslel som, že umriem. Spomínam si, ako som kľačal na kolenách, nevládal zdvihnúť hlavu a celý spotený hovoril Elze, aby bežala domov pre pomoc. Mala ma na háku, samozrejme. Nebola to žiadna americká Lassie, ktorá vám odčíta z pier a zabreše to po japonsky. Sedela a čakala, kým to rozdýcham. Normálne som sa priotrávil.
Moje milé cigarety, o dva-tri roky neskôr, to už som bol skúsený a tuhý fajčiar, spomínate, ako ste mi raz došli? Bolo to v noci, na priváte, býval som s Otom Báthorym, ušúľali sme si pigi čaj do toaletného papiera. Dalo sa. Furt lepšie, ako dubové listy v novinách. A to nebolo len raz!
A na vojne? České štartky, slovenské marsky. Bolože to bratstvo!
Dvadsaťtri rokov som to s vami ťahal. Ruka v ruke, ako dvaja priatelia. Pred pár rokmi som na dva-tri týždne prestal. Potom som, samozrejme, opäť začal a priznal som sa dcére. Povedala: Hahaha! Oci, neverím, že by si bol taký sprostý! Oj, veru, bol som.
Ale už je to za nami. Nefajčím, nebudem. Nechýba mi to. Odfajčil som si svoje a nemôžem povedať, že by mi to nejako pomohlo. Státisíce korún som vypustil do ovzdušia. Kamaráti ma volali Interblue Group. Moje milé cigarety, nebudem vás propagovať, až také dobré ste zase neboli, ale nedám na vás dopustiť, akože je Tácka nadomnou! Vždy sa vás zastanem pred kadejakými odkundesmi, ktorí tu budú plakať, ako ich sebeckí fajčiari nútia vdychovať ten smrtiaci dym (volajú to pasívne fajčenie), ako ich bezcitní fajčiari s nožom na krku nútia chodiť do zadymených krčiem... Musím sa s hanbou priznať, že mi už smrdíte, milé cigarety. Preto sa vám budem vyhýbať. Ale prisahám, že sa nikdy neznížim k podpásovkám, v ktorých by som vás dával na roveň motoristom, majiteľom Chemka Strážske a ružomberskej celulózky, alebo McDonaldu. Ja, Jano Babarík, sa budem biť za to, aby slovenská krčma neprestala smrdieť.