Bol to oravský magor, čo vám budem hovoriť. A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa. Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá... Boha, je to vôbec slovenčina? Ale na ženy to zaberá. Nemám to odskúšané, len sa tak domnievam, že vysoliť pár veršov Hviezdoslavovej kvázi slovenčiny by zlomilo aj vola. Čo, dámy? Nechajte dýchať hoviadko i dieťa, nebráňte tráve asimilovať. Kto asimiluje, asi miluje, a chce žiť. Ale to už bol asi Kostra, alebo kto. Ako svojho času povedal populárny novohradský astrofyzik Berky Jariabok, chuj s tým!
V Amerike som zažil anomálie, ktoré sú na prvý pohľad milé. Napríklad sa vám na dvore pasie stádo jeleňov. Alebo vám do záhrady vlezie kŕdeľ divých moriakov a úplne vás ignorujú. Na prvý pohľad je to skutočne nádherná symbióza človeka s prírodou. Pri hlbšom vnímaní je to však to isté, ako keby do líščej nory vliezol králik. Toto zbližovanie povedie k asimilácie, ktorej konečným dôsledkom bude zdomácnenie divej zveri,de facto jej vyhynutie.
Preto, keď sa zajtra Herpes rozbehne za zdravým srncom (pretože srny sú teraz gravidné), alebo za zajacom, tak ho nechám. Nech sa nás boja. Človek je predátor, žiadny iný mäsožravec nemá takú spotrebu, a oni, ak chcú prežiť, musia sa nás báť. Jean Jacques Rousseau svojho času hlásal návrat k prírode. Ľubomír Feldek mu odpovedal vetou, ktorá stojí za zapamätanie: „Človek, preč od prírody!“
Neodpustím si ešte zopár nádherných veršov, keď už som sa tak rozvášnil. Zabudol som, od koho sú. Nejaká Ellery Wheeler Wilcox, boha, neviem, ako sa to píše, ani na internete tí neni, je to už dobrých dvadsať rokov, čo som tom čítal, ale stále ma to drží, pretože v tých veršoch je ukrytá podstat sveta: Vždyť je to moudrost, žít a mít rád,
brát, co ti osud či bozi chtí dát.
Na nic se neptat, nic motlitbou nutit,
urychlit odliv, jak vítáme vzdutí
zulíbat rty a pohladit vlas
mít své a držet
a pustit to včas.
A je načase, aby sme to pustili. Herpes, naháňaj strach!
