V sčítaní ľudu, domov a bytov v roku 1991 bola Rómom prvýkrát daná možnosť prihlásiť sa k rómskej národnosti. Prihlásilo sa k nej necelých 90 000 ľudí. Avšak v roku 1980 ich komisári pri sčítaní ľudu narátali 190 000. Vtedy ich nezaujímalo, k čomu sa človek hlásil, ak to bol na pohľad Róm, napísali do výkazu R. Podľa rôznych odhadov ich na Slovensku v súčasnosti žije až 600 000, triezve odhady sa približujú k číslu 400 000. Na budúci rok budeme mať opäť sčítanie ľudu a zase budeme prekvapení, ako málo Rómov u nás žije. Majú mať Rómovia právo hlásiť sa k Maďarom či k Slovákom, alebo sa musia považovať len za Rómov? Na túto otázku mám jedinú odpoveď: Nech sa hlásia k čomu chcú.
Je úplne jedno, koľko Rómov - alebo Cigánov, ak chcete - na Slovensku žije. Nepotrebujeme vedieť, koľko ich tu žilo v roku 1980, ani to, koľko ich tu bude žiť o 50 rokov. My potrebujeme vedieť, koľko chudobných, civilizačne a sociálne zdegenerovaných ľudí žije v tzv. cigánskych osadách a štvrtiach. Nech sa hlásia k čomu chcú, nech sú čierni, bieli či zelení. Rómovia ako etnická skupina si ničím (ani dobrým, ani zlým) nezasluhujú zvýšenú pozornosť. Je na hlavu postavené, že sa doterajšie vlády a tretí sektor snažili zachrániť a oživiť celé rómske etnikum, namiesto sústredenia sa len na jeho problémovú časť. Špecializovaný vládny úrad nech má radšej orol skalný alebo kamzík, agendu Rómov nech prevezmú ministerstvá školstva, kultúry, resp. podpredseda vlády pre menšiny. Čo na Slovensku stačí Maďarom, Rusínom, Čechom, či Nemcom, nech stačí aj im. Dúfam, že už sa nám nikdy žiadna vláda nebude chváliť, že pre úspešné vyriešenie problému cigánskych osád otvorila ďalšiu katedru rómskeho jazyka. A riešenie tohto problému je kľúčové minimálne z dvoch dôvodov: z ekonomického hľadiska je čoraz ťažšie túto snehovú guľu pred sebou tlačiť a druhak je bezpečným a fungujúcim mostíkom pre extrémistov na hlučný skok do politiky. Pre tých empatickejších je tam ešte aj tretí rozmer - súcit s obyvateľmi osád, resp. s ich nešťastnými susedmi.
Problémom Slovenska nie sú Rómovia, ale osady a štvrte obývané chudobným a zaostalým obyvateľstvom, ktoré sa už nezmestí ani do vlastnej, ani do našej kože. K akej národnosti sa hlásia je to posledné, čo o nich potrebujeme vedieť. Tieto osady - zvyknime si na pomenovanie sociálne odkázané spoločenstvá SOS - majú byť jediným terčom pri riešení tzv. rómskeho problému a jedinou destináciou pre milióny eúr, ktoré k nám z Európy na tento účel prúdia. Všetko ostatné rómske (jazyk, katedry, múzeá, noviny, prednášky...) je iná agenda, ktorá nehorí a ktorá - ak na ňu sú peniaze - má byť len kultúrnou paralelou. Cesta k riešeniu cigánskych osád vedie cez ich deetnizovanie. Ak sa ich raz chceme zbaviť, či už postupným rozpúšťaním alebo pocivilizovaním, musíme z nich zoškrabať etnickú nálepku a riešiť ich ako technický, zákonný a sociálny problém občanov Slovenska. Jedno SOS po druhom, každé musí byť označené, preskúmané a riešené konkrétnymi ľuďmi. To je na niekoľko článkov, ale som presvedčený, že na konci tohto snaženia síce nepribudnú žiadne rómske relácie v rozhlase a v televízii, ale získame späť Slovenský raj, Ratkovskú dolinu, Šariš, či západné Košice. A v neposlednom rade aj spokojnejších a slušnejších rómskych Slovákov, či slovenských Rómov.
