Vynasnažím sa byť stručný, ale je to ťažké. Začnem informáciou z Trendu: Bratislavská neziskovka Orbis Institute získala 32 miliónov korún z eurofondu EQUAL. Za tie peniaze vydávajú rómske pracovné noviny, v ktorých informujú o spoločenskom dianí na Slovensku, pracovných miestach (napr. vedúci oddelenia controllingu v SAD Michalovce), zákonoch a vyhláškach. Ďalej urobili počítačový kurz zameraný na získanie ECDL (European Computer Driving Licence) pre takmer 300 Rómov, z ktorých len dvanásti certifikát získali. Pre porovnanie, Slovenská škola počítačovej grafiky vám urobí 5 prípravných kurzov a skúšky zo 7 modulov ECDL za 14 000 korún. Nechcem byť zlý, ale načo je dlhodobo nezamestnanému Rómovi certifikát ECDL? To je ako keby ste dali čivave výcvik policajného psa a poslali ju do mesta so slovami choď a nájdi si prácu v nejakej bezpečnostnej službe. Neupodozrievam ich zo zlých úmyslov, ani desiatky ďalších organizácií, ktoré berú milióny na rómske projekty. Ale na čo sa to hrajú?
Na webe som našiel vyše sto mimovládok, ktoré žijú z kultúrnej a osvetovej činosti pre Rómov. Pozrite sa na stránku Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. A jeho aktivity - krst knihy, vyhlásenie výsledkov novinárskej súťaže, štandardizácia rómskeho jazyka, podpísanie memoranda s košickou samosprávou... Áno, je to potrebné, nepochybujem o tom. Aj Rómska tlačová agentúra na nete. Ale celá táto Matica rómska má fungovať len ako čerešnička na torte skutočných riešení, nie ako politicky korektný antidiskriminačný výkaz činnosti, nad ktorým bruselskí úradníci nadšene onanujú. (Nenarážam teraz na žiadny "diktát Bruselu". Oni sa budú vytešovať z každého eura, ktoré tu na Rómov minieme. Bez ohľadu na výsledky. Pre Brusel je totiž, pochopiteľne, dôležitá záverečná správa. Pre nás však musí byť cieľom výsledok.) A aký je výsledok? Žiadny. Alebo niekto z vás tie minuté miliardy vidí? Koľko musí úrad splnomocnenca či medzirezortná komisia minúť, aby bolo cítiť výsledky?
Kde asi robia súdruhovia z Bratislavy chybu? V prvom rade si nesprávne definujú cieľovú skupinu. Tou totiž nie sú Rómovia - etnikum, ale Rómovia - sociálne a spoločenské trosky. Nebyť týchto trosiek, slušní Rómovia, hoc aj nezamestnaní a chudobní, by nemali problém. Budem tieto trosky pre lepšiu zrozumiteľnosť nazývať Cigánmi. Nie je v tom nič pejoratívne. A je tu ešte druhá cieľová skupina, o ktorej mocipáni nemajú ani šajnu - my, gadžovia. Aj kvôli nám treba riešiť tento problém. My sme tí, kto stráca trpezlivosť a čoraz nástojčivejšie sa dožaduje neštandardných a násilných riešení, ktorých aplikácia v praxi bude pyrrhovým víťazstvom. Lenže ja mám pocit, že sa to snažia robiť bez nás. Ako to, že ešte nevyvolali celonárodnú diskusiu o tejto snehovej guli, ktorá je z roka na rok väčšia a jedného dňa ju nebudeme vládať pred sebou tlačiť? (Len v Jarovniciach za posledných desať rokov pribudlo 1 500 Cigánov. Počet "gadžov" sa nezmenil.) Nie, nebojím sa toho, že by nás táto snehová guľa rozdrvila. Na to sme príliš silní. Bojím sa toho, že my ju rozmlátime na kusy, keď príde deň D. A v tej chvíli nebude v Európe okrem Rumunov, Turkov a Srbov nikto, kto by si s nami podal ruku. A ja sa za také víťazstvo tiež budem hanbiť. Aj preto, že Cigáni si svoj osud nevybrali sami. Narodili sa tam a hrali našu hru. Keby som sa tam narodil ja, bol by som taký istý.
V druhom rade si súdruhovia zle zadefinovali potreby Cigánov. Oni nepotrebujú tlačovú agentúru, ani sériu prednášok o svojich osudoch v 2.svetovej vojne, dokonca ani vlastný program na STV 2. Potrebujú - aby sme spolu mohli žiť v mieri a pokoji - prácu. Takú, ktorá sa im vyplatí. Keď do nej nastúpi otec rodiny, príjem v rodine nesmie poklesnúť. Dnešný systém takto totiž nastavený nie je. Vezmú mu dávku v hmotnej núdzi a aktivačný príspevok. Ak otec mnohodetnej rodiny nezarobí aspoň pätnásť tisíc, nevyplatí sa mu chodiť do práce. Ani ja by som nešiel. Pracujeme predsa preto, aby sme mali viac, nie menej.
Richnava 2004. Foto Ján Grinvalský
Preto som sa dopracoval k pozitívnej diskriminácii. Nikto nemá záujem zamestnať Cigána, ktorý desať rokov nepracoval a ledva sa mu podarilo ukončiť základnú školu. Dokonca ani on sám. Preto mu treba pracovné miesto vytvoriť a dotovať ho tak, aby sa mu to vyplatilo. Zaviesť sociálnu kategorizáciu, ktorá ho - na základe prostredia, v ktorom zije - zadefinuje ako trosku, čím bude oprávnený čerpať výhody. Zamestnávateľ za neho dostane nielen daňové úľavy, ale aj príspevok ku mzde. V celkovej výške doterajšej podpory od štátu. My mu budeme platiť len to, čo doteraz. Lenže on bude robiť. Ak bude robiť, dostane príspevok aj na dopravu, stravu a oblečenie. Ľudia, budem im prispievať aj na rekreácie, len nech robia. Rovnako rodičia detí, ktoré chodia do školy a neabsentujú, nech dostávajú peniaze na vzdelanie svojich detí. Nech deti z tejto sociálnej kategórie neplatia za dopravu. Budem im prispievať aj na desiatu, len nech sa učia.
Plus, samozreme, súbežne s tým treba legislatívne riešiť iné problémy - incest, aby nehlúpli, detské prídavky skombinovať s daňovými úľavami, úžerníctvo zadefinovať ako ťažký zločin, štipendijný program, bla-bla-bla. To je nadlho. Neváhal by som dokonca za každý rok nad rámec základnej školy platiť rodine dieťaťa odmeny. Za to, že ho z tejto parazitujúcej sociálnej kategórie dokázali poslať študovať.
Len tak sa môže zastaviť syndróm cigánskych osád. Pre mňa patrí riešenie tohto problému medzi absolútne priority. Nie preto, že by som ich mal rád. Boli časy, keď som sa o nich zaujímal z čírej empatie, teraz už je to najmä sebectvo. Už ma nebaví na nich pracovať a hanbiť sa pred cudzincami, preto som ochotný na nich ešte viac doplácať. Tých, ktorí sú alergickí na pozitívnu diskrimináciu, sa spýtam: Keby ste si mali vybrať, či ostať biely, alebo sa zmeniť na pozitívne diskriminovaného Cigána, čo by ste si vybrali?
