Pani vravela, že v zmluve bolo len takými malými písmenkami napísané, že sú tam úroky, penále, aj akási odmena pre poskytovateľa, ale oni si to vtedy nečítali. Nechcem teraz týchto ľudí zosmiešňovať, ale... čo toto je? Keď som si bral hypotéku od serióznej českej banky, sediac v ich kancelárii v centre Brna, zmluvu - hoci som jej podmienky poznal dávno predtým - som si študoval tak pozorne, ako saudský roľník študuje korán. A bola to Českomoravská hypotekárna banka, nie nejaký leták v schránke. Keby som bral peniaze od nebankového subjektu, hádam by som s tou zmluvou aj súložil, aby som ju lepšie spoznal. Mrzí ma, že som teraz taký napajedený a hádam aj útočne naladený voči tým nešťastným ľuďom. Nezazlievam im sociálnu nevyspelosť, veď doba je rýchla, ani ekonomickú stupiditu (kto by si bral rýchlu pôžičku preto, aby splatil staré dlhy? To by neurobil ani Sergej Kozlík! Aj keď...), zazlievam im niečo iné. Ja keby som bol na ich mieste, zakopal by som sa pod čiernu zem za to, že som sa nechal tak lacno napáliť v medziach zákona. Nieže s tým ísť ešte pred kameru, nech všetci vidia, aký som ... (dosť bolo urážok) ... neopatrný. A dožadovať sa súcitu. Reportér Markízy to okomentoval veľmi britko a trefne: Stali sa obeťou rýchlej pôžičky. Presne tak, načo pomenovávať veci pravým menom, keď sa to dá všetko hodiť na krk všeobecne nenávidenému nepriateľovi? Nech sa ľudia správne nakopnú, nech im je ľúto za starými časmi, televízia potrebuje pohnuté príbehy.
V sobotu bol u mňa kamarát Árpi s priateľkou Sharon. Žijú v Prahe. A my s Árpim sme sa stali obeťou liečivých rastlín. Kto by si bol pomyslel, že tá pekne vyzerajúca fľaška obsahuje také svinstvo? Veď tá štyridsiatka bola napísaná tak maličkými písmenkami...
