Zalužany, Zalužany, alebo Indiánske letá

Dostali sme po rypákoch tak, že sme ani nevedeli, kam z konopí. Poltárskych Cigánov sa vyrojilo zo všetkých strán a my, zo piati do nemohúcna opití pubertálni Zalužanci (dovtedy, pravda, zversky sebavedomí) sme zrazu nevedeli, kadiaľ utiecť. Na druhý deň ráno, keď som doma len tak v trenírkach raňajkoval, si moja mama všimla modrinu v tvare topánky, ktorú som mal na pleci. „Zbili ťa?“ povedala a začala sa dobrosrdečne smiať. Také to boli časy, osemdesiate roky minulého tisícročia. Roztopašná samopaš. Tento článok nemá nič spoločné s voľbami. Nie je nostalgiou za socializmom, len za detstvom. Začalo sa to tým, že som si večer zapol JOJku a rozpozeral americký thriller Generálova dcéra. Keď ma to prestalo baviť, tak som si pustil Vesničku mou střediskovou, ktorý to film som videl už aspoň dvadsaťkrát. A je to tu. Vyrojili sa spomienky na tie roky, prvý liter lacného vína na dedinskej zábave, prvá cigareta, prvý orál, prvá súlož s Elkou z vedľajšej dediny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (51)

Ale to bol len taký marketingový ťah, tento úvod. Skutočné asociácie nie sú zďaleka tak divoké. Pôvodne som chcel písať o československých kinematografických perlách, ako sú Medená veža, Orlie pierko, Pelíšky, Obchod na korze, Studna z majora Zemana, Pacho, hybský zbojník a mnohé ďalšie, najmä české, čo si budeme nahovárať. Ale aj tie, rovnako, ako patria Čechom, patria aj nám. Kašľať však teraz na filmy, poďme sa pochváliť šťastným detstvom.

Keď som mal desať rokov, bol som Tevua Šohe, náčelník Komančov. Môj najlepší kamarát Morke bol Šiba Big, podnáčelník. Bojovali sme proti Apačom, ktorí obývali horný koniec ulice. Vtedy sa volala Konopište, dnes sa volá Hlavná. Nenávideli sme sa ako psy, čo vám budem hovoriť. Oproti Apačom sme mali jednu obrovskú výhodu. Morkeho rodina boli starí kulaci a mali kone. Až kým mi pri páde z Peja nepraskla kľúčna kosť a dlhé dni som nemohol zodvihnúť ruku. Musel som to, pravda, pred rodičmi tajiť, lebo by mi zakázali bojovať proti Apačom. Potom som sa už na jazdenie vysral, lebo som sa bál. Len občas sme trochu posadli, inak sme si s Morkem len zapriahli voz, vyviezli sa za dedinu a nakládli pasce na bažanty. Vymysleli sme si ich sami. Zrejme preto sme nikdy nič nechytili. Len v pozdejšom veku kvapavku, ale v tom sa viezla takmer celá dedina, takže s tým naše pasce namali asi nič spoločné. Potom Morkemu kúpili Pioniera a neskôr Javu 250, ale to sme už boli ťažkí frajeri.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neskôr sme s Apačmi uzavreli mier a chodievali sme spolu do lesa, kde sme mali bunker, pozorovateľňu a pivnicu, v ktorej sme si uschovávali sáčkové polievky a zemiaky.

Potom prišla éra Tarzana z rodu opíc. Prvé pokusy jesť surové mäso, chodiť bosý po lese, štverať sa bosý po stromoch a snažiť sa preskočiť z jedného stromu na druhý. V podvečer sme chodievali na družstvo do maštale, kde dojili Mirovi rodičia. Nadojili sme si kravského mlieka a veľmi výrazne sme počuli, ako nám rastú svaly. V tých časoch sme hodne chytávali ryby do rúk a do prútených košov. Na udice sme si nikdy nezvykli. Pamätám sa, ako som raz v diere pod brehom nahmatal klzké telo bez šupín. Vravím, tá ryba nemá šupiny. Tak ju vytiahni, povedali mi. Tak som ju ťahal a ona sa mi vyšmykla a bol z nej úhor. Skoro som sa posral, lebo som si myslel, že to bol had. Vtedy tam žili najmä jalce, ale aj podustvy, malé beličky, hrúzy, ktoré sme volali číky a – to už dnešní Zalužanci nepoznajú – plná prdel rakov.

Skryť Vypnúť reklamu

Dnes, keď tam prídem, majú deti v knižnici niekoľko počítačov a hrajú akčné hry. Netušia, že my sme to v ich veku prežívali naostro. (Raz mi Apač Ďuso rozbil hlavu fľašou a jeho mama mi to potom u nich v lavóre umývala.) Chodníky v lesoch, po ktorých za mojich čias chodievali desiatky detí za dobrodružstvom, desiatky puberťákov za necenzúrovaným alkoholom a desiatky chlapov za obligátnym nedeľným guľášom, sú zarastené a nedá sa po nich prejsť. Kde sme mali bunker, je dnes v úhľadných radoch vypestovaná borovicová mladina. (Čo tam, kurva, tie borovice robia, keď tam odjakživa rástli duby a hraby?) Namiesto obrovského dedinského smetiska, kde sme vždy našli množstvo užitočných vecí, je dnes – a to sa podržte – trávnik! Na blatistvých brehoch potoka dnes rastú vŕby (aj vtedy rástli, ale dnes ich je viac), v lesoch pribudli jelene a daniele, o čom sme vtedy nechyrovali, boli tam len srny, diviaky a líšky, ono sa to zdá, že tam vonku sa mnoho vecí zlepšilo. Aj ľudia sú už iní.

Skryť Vypnúť reklamu


Ján Babarík

Ján Babarík

Bloger 
  • Počet článkov:  218
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu