To sme boli s kamarátom v deväťdesiatom ôsmom roku (napísať 98 dokáže každý sráč, ale skúste to vypísať slovom, to hádam ani neni slovenčina, vypadá to skôr ako chodbičky lykožrúta.) O čom som to... Takže v deväťdesiatom ôsmom (to je, čo!) roku sme boli s kamarátom v Kyjeve na pár dní. Len tak sa pozrieť a prehodiť pár slov s odporcami Leonida Kučmu. Už je na politickej pravde Božej. Večer sme zašli do baru Kovboj niekde v centre mesta s naším ukrajinským sprievodcom. Už si nespomeniem, ako sa volal, ale nazvime ho pracovne Leonid. Trochu sme popili (trochu!) a zabavili sa a bolo načase ísť domov.
A vtedy to prišlo! Pred barom kruh ľudí a uprostred dvaja rozzúrení býci. Pretlačili sme sa, chceli sme to vidieť, poprípade si z bezpečnej vzdialenosti kopnúť do slabšieho. Tí dvaja stáli proti sebe a podchvíľou jeden do druhého strčil a zvolal: Što ty! Što ty, bľjať! (bľjať je najpopulárnejšia ukrajinská nadávka), chvíľu len tak krúžili, potom sa zase postrkali a povykrikovali Što ty, bľjať!
Leonid ich vzrušene pozoroval, zreničky široké ako panva druhorodičky, i riekol vzrušene, že je to prvá bitka, ktorú v Kyjeve vidí na vlastné oči. My sme sa s kamarátom poobzerali, reku, o akej bitke to hovorí, niečo sme prehliadli, oni sa určite režú ešte niekde inde. Prd! Toto bolo najväčšie násilie, ktorého sa Leonid v Kyjeve takmer zúčastnil.
Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Tak nech sa nezdá. Boli sme v Kyjeve týždeň a uveril som, že ak sa človek vyhne predmestiam, što-ty-bľjať je ten najväčší masaker, aký v živote uvidí. A to som si o nich dovtedy myslel, akí to musia byť killeri. Ukrajina, priatelia, už nie je tým, čím bývala za čias slávneho Banderu.
Pár som ich zažil aj tu, v Brne. Pracujú tu ilegálne, ako Husák s Clementisom v Slovenskom štáte. Minule u nás jeden robil, bol tu zubný laborant a tu pracoval ako čertovsky nekvalifikovaná pracovná sila. Aj keď v jeho prípade by sme mohli slovo "sila" opomenúť. Zabudol som ako sa volal. Bol to na stavbe mimoriadne nepoužiteľný človek. Ako hovoríme my, Zalužanci, netrebák netrebný. Raz som ho okríkol, lebo nezavrel dvere na miestnosti, kde sme mali odložené náradie. Trochu som pri tom kričal a použil slovo - prepytujem - kurva. On s anglickým kľudom zavrel dvere, prišiel za mnou a povedal: "Děkuji ti, Janko, žes mně na to upozornil." Vedel výborne po česky. Jedného dňa, keď sa nám v daždi a vetre po hodinovom boji podarilo na strechu vyložiť paletu škridlí a potom sme zmordovaní pofajčievali, podišiel k nám a povedal: "Povězte mi něco o historii Brna." Už viac neprišiel.
Ukrajinci. Aj v Amerike som s jedným robil. Keď sme sa raz opili, učil som ho ruské bojové piesne. Vstaváj straná naródnaja! On nevedel ani Internacionálu. Jediné, čo mi na nich vadí je, že pijú vodku z plastových dvojdecových horčičákov. Brrr! Strašný zvyk. Však ich to raz v EÚ odučíme. Potom budú celkom fajn.
Toto je posledný odstavec. To mi pripomenulo posledné sová môjho dlhoročného priateľa Berkyho Jariabka, v osemdesiatych rokoch býval chýrnym archivárom v okresnom archíve v Čadci, ktorý mi na smrteľnej posteli povedal: "Zapamätaj si, Jano môj, priateľ drahý, ty objekt mojej sexuálnej imaginá... skrátim to... posledný odstavec je ako posledná večera. Jedenásť viet a dosť." V deväťdesiatom prvom roku som bol s kamarátom na túlačke v Rakúsku. Zažil som tam také poníženie, že som odvtedy Rakúskom prechádzal, len keď som musel. Aj to len do Švechatu (a just to tak napíšem!) a späť. Aj Ukrajinci sa u nás tak cítia, ako ja vtedy tam - chudobní a - povedzme - menej distingvovaní príbuzní. Nie som nadšený z toho, že sem chodia za prácou. A okrem toho páchnu. Aspoň tí, ktorých som poznal, sa na môj vkus málo umývali a pridlho spočívali v nepranom oblečení. Ale majú za sebou inú, ako hovoríme my, Zalužanci, karmu. Chodia sem za prácou, nie za sociálnym systémom a robia to pre svoje rodiny. Želám im, aby sa im u nás páčilo a aby sem chodili aj vtedy, keď už to nebudú potrebovať. Čože by to bolo za susedov, keby sa občas nenavštívili!
