Ako sme Vianoce v alkohole utopiť chceli

Snežilo a snežilo, akoby ani prestať nemalo. Belavým sňahom obťažkané vrcholce stromov sa pokorne skláňali k zemi. I rozhodli sme sa s kamarátmi, že si kúpime trúnok, bo nás oziabalo. V kozube praskalo voňavé cédrové drevo, teplo bolo ako v roztopašnom kravskom zadku, ale akosi sme si chlapsky uzmysleli, že nás oziaba a trúnku načim nakúpiť. Čože by to za Vianoce boli, keby sa chlapi neožrali a nepobili, nočak! Nuž – súc najsamstarší – vstal Josef Šinkiřík z koberca a riekol: „Pojďme, bratři, kořalku nakoupiti, poněvač dnešek svátkem jest a já ožralým toužím býti.“ Boli sme tam krom neho ešte zo dvaja – Josef Baďura a ja, ktorého Janom zovú a ktorý sa na starosť odhodlal tento príbeh spísať a ako poučenie verejnosti širokej oferovať. Nuž, čujte príbeh, nie je starý, rok – dva, a či sedem vari?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Pevným krokom vykročiac z drevenej chalúpky (bolo ráno, krok ešte pevný bol) vnorili sme sa po kolená do snehu zaúpiac: „Jaj, Bože! Jaj, Bože! Toľko snehu! Akože sa my, úbožiaci, do obchodu dostaneme?“ V Amerike to bolo, nebudem vás klamať, ľudia dobrí. A každé hovädo vie, že tam sa koncentrované liehoviny nepredávajú len tak, na každom kroku. Myslí si niekto, že táram? Že, nedajbože, klamem? Na takéto očiernenie každý chlap odpovedá zbesilým útekom! No, snehu bolo požehnane, autom ísť nebolo radno. Do Mahopacu sme to z Teakettle Spout Road mali možno aj desať kilometrov. Päť minimálne, viac nepovolím. Tak sme sa vybrali pešo. Pred nami bolo niekoľko vianočných sviatkov a obchod s pálenom mal byť zavretý až do odvolania. Mali sme poslednú šancu. Povykladali sme peniaze na stôl a Josefovia ma pokladníkom určili. „Jseš tady nejspolehlivější,“ povedali po pravde.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak sme sa teplo poobliekali a vykročili proti snehu. Cesty boli neprejazdné, na auto nemohlo byť ani pomyslenia. Za nejakú hodinu – tri sme sa konečne dostali do likérstoru, ako v tých končinách našinec obchod s alkoholom zovie. V dobrej viere a v radostnom očakávaní sme si nabrali Jelínkovu slivovicu, ktorú tam vystavovali ako noblesnú pálenku z Európy za dobreže nie tridsať dolárov, dva polgalóny našej obľúbenej whisky White Horse (na hrdle mali uviazaného žltého plastového koníka, ktorý bol predmetom našej zberateľskej vášne) a ešte jeden fladokaps whisky, reku, na cestu (fľaštička do kapsy, tak sme hovorievali litrovkám). Došlo na platenie a ja som si uvedomil, že som doma nechal všetky peniaze, ktoré mi priatelia s dôverou vložili do rúk. Bol som sa prezliecť do teplého, kto by nenechal?

Skryť Vypnúť reklamu

Ledva som im ušiel, takí boli napajedení. Ako keby do nich zrádnik vošiel. Nakoniec ma aj tak dostali, na druhej strane cesty, v malebnom lesíku. Dvakrát ma kopli do riti na napchali mi sneh za golier. Potom prestali, lebo bolo treba riešiť nemilú situáciu, v ktorej sme sa (údajne!) mojou vinou ocitli. Nemali sme síl na spiatočnú cestu a potom zase naspäť. Spomenuli sme si, že opodiaľ, ani nie míľu dolu cestou, žije východniar Jožko Pekala so svojou ženou Gabikou. Tak sme sa vybrali k nim, s nádejou, že Jožko bude doma a odvezie nás. Mal auto silné ako sviňa. Čo sviňa, krava! V zime si privyrábal tým, že odhŕňal sneh po kopcoch. Jožko mal doma domácu klobásu a slivovicu, tak sme v predvianočnom rozjímaní vypili pol fľaše. Potom nás odviezol do obchodu, vyplatil nám nákup (ktorý bol stále na pulte, lebo predavač nás poznal a vedel, že sa vrátime. Vedel, že to tam nenecháme ležať napospas vlkom. Bol to náš americký priateľ a veril nám. V tejto súvislosti som si spomenul, ako sme tam raz s Josefom Baďurom prišli a Josef vošiel do obchodu rozhodným krokom „koupit si svou oblíbenou flašku“ a predavačovi povedal: „Helou, have?“ Vyslovoval to have, tak ako čítate. On tie ich angloamerické móresy nemal rád. Keď sme sa dávno predtým prvýkrát stretli v New Yorku, hneď ma očaril svojou prostorekou angličtinou: „Já když jsem přišel do Ameriky, věděl jsem anglicky jenom tři slova: jes, nou a gutentag. A přežil jsem.“ No ale o čom som to hovoril...

Skryť Vypnúť reklamu

Tu u nás v Neslovicích, čo je neďaleko Brna u Neslovic, je pod lesom jedna malá, pôvabná krčmička, kde krčmárku robí slovenská pani, ktorá sa pred rokmi – rokúcimi do Neslovíc privydala. Po pár dňoch mi povedala: „Ja som si najprv myslela, že si zo mňa robíte srandu, keď sa so mnou rozprávate po slovensky. A vy ste Slovák!“ Dlžno podotknúť, že do tej stratenej krčmičky cudzinci nechodia, len my, miestni. Potešila sa, že ma má v dedine. Aj som sa, nezapieram. Dnes mi tam jeden starý chlap, ktorý mal v sebe už veľa, veľa pív, povedal: „Stejně to byla blbost, to rozdělení.“ Veru tak. Čo pánboh spojil, človek nech nerozdeľuje.

Ján Babarík

Ján Babarík

Bloger 
  • Počet článkov:  218
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

8 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu