Prvýkrát sa dostal na titulky slovenských denníkov v roku 1997 v súvisosti s aférou známou ako Popradské zlato. Berky vtedy zúrivo vykopával zo zamrznutého snehu tatranských miest zlatožlté kryštáliky, ktoré mu však v noci záhadne mizli, akoby sa vyparili. Po náročnom vyšetrovaní polícia len lakonicky oznámila, že nie je všetko zlato, čo sa vyští. Prípad dodnes nie je uzavretý a Berky Jariabok je poznačený biľagom podozrenia.
V snahe vymaniť sa z prostredia, v ktorom bol spájaný s kriminalitou, zamestnal sa v Správe národného parku Slovenský raj ako ochranca stromov pred nelegálnym výrubom. Keď sa ani po roku jeho služby situácia nezlepšila, Berky Jariabok v rozhovore pre obecný rozhlas Letanovce pripustil, že nevie, kto drevo kradne, pretože potme je každá krava čierna. Na toto vyjadrenie ostro zareagovala splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity K.O., ktorá investigatívne postrehla rasistický kontext. Berky Jariabok pohotovo korigoval svoje vyjadrenie a uviedol, že to myslel tak, že potme je každá krava. To čierna sa vzťahovalo na kávu, čo už ale bola iná veta. Vzápätí sa ozvali feministky a pod ich náporom sa musel utiahnuť do trenčianskeho samosprávneho kraja kde vstúpil do sveta politiky napísaním knihy Gándhíland (vydal Jozef Zbrožek v roku 2001) V tejto publikácii popisuje svoj život na Slovensku, ktoré pre vysokú mieru tolerancie mnohí považujú za rodisko Mahátmu Gándhího. Kvôli jednej nevinnej vete si ho však Slovač navždy zapísala do svojich ničneodpúšťajúcich análov: Na Slovensku sú si všetci rovní. Drobné nerovnosti sú patrné len vo vzťahu k farbe pleti a pohlaviu. Isté nerovnosti sa výnimočne vyskytujú aj v súvislosti s náboženstvom a sexuálnou orientáciou.
Toto je stručný prierez životom Berkyho Jariabka, známeho dobrodruha a publicistu, toho času na úteku. O pár mesiacov sa bude uchádzať o priazeň voličov. Dostane šancu rehabilitovať svoju pošramotenú povesť, alebo ho nadobro odkážeme do prepadliska dejín?
