Predstavte si, že vás zastaví dopravný policajt a spustí: "Kyho boha to stvárate, pán šofér. Iba oštaru s vami mám, kotrbu mi ide rozdrapiť. Ajhľa, koľko pokút som už vypísal! Zo jedno trinásť, ak nie aj dvadsaťdva. Roztrhám vás ako hada! Hybajte von z toho motora, no pome! Na môj dušu hriešnu vám dám fúkať! Hrkli ste si trúnku pred kerovaním, nočak? Pýrite sa ako rak, tak neluhajte. Darmo tu teraz prekračujete v trapiech, hradská je pre všetkých. Zatvorím vás do áreštu, dokým noha nohu minie. Keby to bolo občas, ale to je obdeň!"
A vy by ste mu povedali: "Neondite sa, pán žandár. Neni som ja zlý chlap, len občas mrchavý, keď si vypijem. Vtedy aj udriem, bohuprisahám! Ale inak som bohabojný."
A policajt: "Nuž, ak ste bohabojný, nebudem vám hanbu robiť. Aj oňahdá som mal takého, vravím mu, reku, practe sa mi z očí. Tak aj vy, bodaj vás porantalo, zmiznite kade ľahšie!"
A bolo by po pokute. To je jasným dôkazom, že keby sme sa dôslednejšie držali jazyka našich predkov, aj tí policajti by boli ľudskejší.
