Jedného dňa sme sedeli s kamarátom Aldom – kde inde – v krčme. A keďže Aldo je z Brezna, sedeli sme v Brezne. To znie logicky, nie? Keby to bol Tasmánec, sedeli by sme v Tasmánii, keby bol klavirista, sedeli by sme na klavíri. Boli sme v nejakej veľkej krčmičke na tom sídlisku, smerom na Čierny Balog. Nespomeniem si, ako sa to volá. Však som tam ani nebol preto, aby som si takéto somariny pamätal.
Neskoro k večeru sa neďaleko od nás pobilo zopár mladých mužov. Sedeli spolu pri stole, zrejme sa nezhodli na nejakej zásadnej veci, tak rezko povyskakovali a nahádzali si po pysku. Potom si znova posadali a popíjali ďalej, akoby sa nechumelilo.
„Nechumelí sa,“ vraví Aldo, čítajúc mi myšlienky. „Keby sa chumelilo, ani Pán Boh by nám nepomohol.“
„Dobre,“ vravím. U priateľov sa teším úcte kvôli takýmto analytickým poznámkam. Vypili sme ďalších pár pív a opantalo ma nutkanie močiť a to takou intenzitou, až mi pot vyrazil na čele.
„Daj si pivo na cestu,“ vraví Aldo a ešte sme po jednom stiahli.
Došiel som na záchod, ktorý si ničím nezadal s drsným horehronským prostredím, ale čo to! V chodbičke sa mlátili dvaja mladíci. Mal som pocit, že sa snažia jeden druhému neublížiť, akoby sa bili len tak z nudy, že sa stretli. Ani adrenalín nebolo cítiť v tom čpavku, tak som sa nesmelo spýtal: „Dovolíte, chlapi? Treba mi...“
Keď sa bijú chlapci, treba im povedať chlapi. Vtedy si vás obľúbia. Aj keď o to som vtedy ani veľmi nestál. Kto by aj, s plným mechúrom....
Oni sa odrazu pustili, odstúpili od seba a jeden z nich povedal: „Prosím,“ a pokynul mi rukou, aby som prešiel. Mal na nej krv, to si pamätám. Pustili ma teda a počkali v predchodbičke, kým som si neuľavil. Keď som cestou naspäť prechádzal pomedzi nich, poďakoval som.
„To je dobre,“ povedal ten s tou krvou na ruke. Ten druhý už mal pohľad ako býk, zúrivo čakal na gong. Ako som zatváral dvere, zase sa do seba pustili.
Keď som to Aldovi pri stole povedal, len sa zasmial. „Chlapci sa hrajú.“
