Tak sme si teda so ženou kúpili psa. Labradorského retrievera, ktorého sme nazvali Herpes. Už má deväť mesiacov a je načase zverejniť jeho zvrhlé priority.
Napísať to ma napadlo dnes, keď sme boli v lese. Reku, podelím sa s ostatnými o radosť, ktorú Berky Jariabkovič nadradil všemocnej nutričnej hodnote. Tak napríklad, keď sa pred Herpesom zodvihnú srny a upaľujú do lesa, on sa, samozrejme, rozbehne za nimi. Keď zakričím „poď sem!“, tak sa na mieste otočí a príde. To je, čo? To som ho naučil v zime. Rovnako sa bez zaváhania vráti od zajaca, dokonca aj líšku nechal, keď som zavolal. Ale keď uvidí v lese človeka, môžem sa aj na hlavu postaviť. Akási neodolateľná túžba divého predátora ho núti dobehnúť k nemu, vyskočiť na neho špinavými labami a vrtieť pri tom chvostom ako o dušu. Ak má ten človek náhodou psa, v mojom tele prebehne akási sublimácia a pre Herpesa sa zmením na vzduch. Minule mi takto dobehol k poľovníkovi, ktorý mal na vodítku dva psy. Tie sa k Herpesovi správali jednoznačne a nedvojzmyselne nepriateľsky, ale tomu môjmu hovädu to bolo jedno. Začal ich olizovať a kým sa mi podarilo chytiť ho a pripnúť na vodítko (alebo vôdzku, ako chcete), poskákal aj po chlapovi.
„Člověče, držte si ho na vodítku,“ povedal mi moravský myslivec a márne som v jeho hlase hľadal bratskú lásku. „Je to tady samá zvěř!“
„Ale on ma poslúcha,“ namietol som. Keby som v tej chvíli povedal, že Češi nevedia hrať hokej, vyznelo by to ako menšia blbosť. Myslivec ma chvíľu skúmavo pozoroval, či si z neho robím srandu, potom len pokrútil hlavou a odišiel.
Herpes a jeho sestra Hatátitla
Vždy, keď sa Herpes rozbehne za srnami, ja na neho zavolám a on sa na fleku otočí a upaľuje ku mne, dúfam, že nás z lesa pozoruje armáda po zuby ozbrojených poľovníkov, ktorí uznanlivo pokyvujú hlavou. Len aby ich ten môj pako nezbadal.
