Zvláštny pocit nikam nepatriť. Tu (USA) ešte nezapadám a pochybujem, žeby som niekedy zapadol, Slovensko zas evokuje obraz iba akejsi prestupnej stanice, odrazového mostíka na ďalšie dobrodružstvá po svete a je primalé pod moju kožu. Po škole som sa tam dusil a nevedel čím, niečo ma ťahalo preč. To isté niečo ma dnes posiela domov, prežiť Vianoce s najbližšími, oprášiť kontakty, načerpať síl, oddýchnuť si. Ako dlho potrvá, kým sa niečo vkradne opäť do môjho vnútra a nadiktuje čerstvú destináciu? Bude to už v Prahe na letisku alebo až doma na Východe krajiny, kde si na mne vyventiluje frustráciu nejaký nespokojný predavač? Neviem a neriešim. A veľmi sa teším. To chvenie v žalúdku, čo mu nadávame cestovná horúčka ma navštevuje sporadicky už teraz. Tomu väčšinou sekunduje strach - zo zmeny, z otvárania dverí, čo už možno mali ostať zamknuté, z adaptácie, kultúrneho šoku - ale tentoraz spätného. O ňom nám prednášali, keď sme šli v roku 2001 prvýkrát za veľkú mláku: "Amerika je iná ako u Vás doma. Tu máme v obchodoch moderné zariadenia, tak prosím Vás nekradnite. A sprchujte sa každý deň, používajte dezodorant..." Teraz to bude opäť súboj kultúr, som zvedavý, ktorá sa vo mne usadila pevnejšie.
Kto sa to vlastne vráti? Človek, čo vie znovu viac o tom, ako málo vie. Bývalý veriaci na lásku na diaľku, lámač sŕdc so zlomeným srdcom a rojko vytriezvený z naivity. Bytosť jednoducho hladná po ľudskom teple a rodinnom kruhu. Syn, vnuk, brat a priateľ. Človek?
Ak sa nič nepredvídané nestane a lety budú v poriadku, pristanem po 20tich hodinách na Štedrý deň o 14 30 v Košiciach a stihnem večeru. V rodine ateistov, ktorá bude určite vzorne pripravená na kresťanský sviatok. Vianoce sú teda vyriešené, patrí sa byť s rodinou, najmä po takom odlúčení. Ale kam na Silvestra? A ešte dôležitejšie, s kým? Priatelia medzi tým založili rodiny a rozliezli sa po celej Európe. Budem sa venovať sebe, čítať, behávať, pozerať hokej a publicistiku. Navštevovať známych, sedieť na kávičke, prechádzať sa po námestí a kochať sa vo Vianočnej výzdobe, pomáhať s nákupmi a riadmi, upratovaním, hádať sa s maminou o živote a s ocom o politike. Veľa rozprávať a ukazovať fotky. Počúvať, ako som sa nezmenil a počúvať, ako som sa zmenil. Čakať na nové eurodokumenty a na niečo, kým ma nekopne poriadne do zadku a nakáže navštíviť Skyeurope. Aby sa toto všetko, slzy šťastia, eufória zvítania, atmosféra výnimočnosti a vitalizujáca zmena, dalo prežiť znovu.
Aby sa bolo opäť odkiaľ vracať.
Foto prevzaté z http://www.mestosnv.sk/sk/index.php?k_id=10041
