Keď je ťažké nepočítať odlivy...

Mobilný telefón mi už nepípa tak často ako predtým. Už neviem, kedy, s kým a kde tráviš čas. Sladká nevedomosť, ale aj bolestné what-if domýšľanie nocou načrtnutých kontúr. Lepšie sa nepýtať, sloboda nesmie byť narušená a vymáhať lásku je ponižujúce. Tvoje fotky ostávajú na chladničke, v peňaženke aj na stene v práci. Len Tvoje dlhé vlasy už nenachádzam tak často, ako by si bola len na pár dní preč. Zimomriavky na rukách, keď si pomyslím na naše bozky mám stále rovnaké. V aute nabehne Tvoja obľúbená pieseň a ja okamžite pohľad upieram na sedadlo spolujazdca, ale nie. Nie si tam. Budúcnosť, predtým tak jasná, je teraz znovu zakalená tisíckami alternatív a ako maják z nej už nevykúkajú pevné priority. Je zvláštne, ako zrazu všetko inak chutí – zobúdzanie, čas v práci, večere...Už sa neobjímame, z myslí sa budú postupne strácať obrazy a tie,čo tam ostanú vyblednú a zožltnú ako babkine fotografie....Ani neviem, či sa hnevám, alebo smútim, niečo medzi tým. Už nečakáš, že zavolám, nepotrebuješ vedieť, čo je so mnou. Otázka prečo zostane nezodpovedaná, odpoveď nepoznáš ani Ty sama. Vždy som chcel vedieť, ako to bolí a teraz sa čudujem – príde ešte niečo viac? Alebo si Tvoju stratu ešte plne neuvedomujem? Neviem. Náramky a náhrdelníky od Teba mám stále rovnako najradšej a asi ich budem nosiť kým nespráchnivejú. Len ten jeden z Western Sizzlin, ktorý mám stále pred sebou keď šoférujem si sám neviem uviazať a tak ostáva na palubnej doske pod rýchlomerom. A s rovnakou obsesiou ako predtým dbám, aby sa vrátil na pôvodné miesto keď absolvujem príliš prudkú zákrutu či nečakaný manéver. Dúfam, že spíš dobre a netrápia Ťa žiadne nočné mory. Lebo bez ohľadu na to, kto Ťa objíma, stále rovnako strážim Tvoje sny. Bez ohľadu na to, čo robíš, želám Ti len to najlepšie. Úprimne. Som rád, že mi sebaľútosť vydržala až dotiaľto, ale teraz už musím končiť. Veľa vecí je inak, no ten strom pod ktorým sme fajčievali, vyzerá stále rovnako...